Ako Vám znie „Dzipsonka“?

Malá anatómia gitarového zvuku - díl IV.

V poslednej časti skúmania zvuku elektrickej gitary sa poobzeráme v ríši káblov a potom prehodíme zopár slov o aparatúrach (kombách), kde sa budeme venovať najmä lampám (elektrónkam) a reproduktorom - čiže zvukotvorným častiam týchto technických vymožeností. Že ako sa dostali káble do kapitoly pojednávajúcej o zvuku? Jednoducho a právom. Keby sme sa o nich nezmienili, mohol by si niekto pomyslieť, že konečne natrafil na vec, na ktorej z hľadiska zvukotvorby nezáleží... A prečo by sme mali niekomu dopriať takúto radosť?! Začnime teda hneď u nich a povedzme si, kto si čo a prečo myslí o šnúrach spájajúcich naše nástroje so zosilňovačom resp. pred-zosilňovačom.

Výroba nástrojových - a teda aj gitarových - káblov sa spája s obdobím prvých aparatúr konca 40. a začiatku 50. rokov minulého (?) storočia (kvôli nám, ktorí ešte stále nie sme načisto s faktom, v ktorom storočí resp. tisícročí sa práve nachádzame, radšej upresním predchádzajúcu vetu rokmi 1945-1950...). Väčšina súdobých káblov bola, v porovnaní s dnešnými super-tienenými a sparťanskými šnúrami, tenká, slabá, "mikrofonickejšia" (teda hlučnejšia), ale aj zraniteľnejšia. Zmeny, ktoré nastali vo výrobe káblov, vlastne sledovali odstránenie opísaných "nedostatkov". Zväčšil sa ich priemer, zvýšila sa ich sila, eliminovala sa náchylnosť prijímania a sprostredkovania šumov, piskotov a okolitých brumov (na niektorých starých drôtoch sa údajne bez problémov chytá Radio Vatikán a poučné dialógy dopravnej polície), tzn. káble sa začali obalovať odolnejšími materiálmi, a čo je hlavné, dochádzalo k ich čoraz výraznejšiemu tieneniu. Moderné káble sa už nekrútili, nepraskali, nelámali, nešumeli, nepískali - ale, na čo sa taktne pozabudlo: stratili aj značné spektrum priepustnosti zvuku, vrátane vysokých frekvencií.

S prvou zmienkou o schopnosti káblov ovplyvňovať zvuk elektrickej gitary som sa stretol v jednom rozhovore s Ericom Johnsonom, ktorý sa už dlhé roky spolieha výhradne na zn. "George L s", tenký druh minimálne tienených šnúr s necínovanými, zásuvnými kontaktmi. Bolo ťažké veriť jeho tvrdeniam, ale keď aj ďalší americký gitarista skupiny Big Sugar, Gordie Johnson, sa zdôveril čitateľom Guitar Playera, že keď už nedokáže vydolovať zo zvukového reťazca gitara-kábel-kombo požadovaný drive - jednoducho vymení akostný kábel za starú, strapatú šnúru, schopnú v núdzovej situácii zastupovať mikrofon - nuž začal som zo zvedavosti zháňať staršie "teslácke" káble, ukončené na jednej strane mosadzným poniklovaným jack-om a na druhej trojkolíkom, vyrábané v širokej farebnej škále (rozumej bielej a hnusnesivej). A veci zrazu dostali jasnejšiu kontúru - obrazne i doslovne. Kto to nevyskúša, neuverí, aký rozdiel nastane vo zvuku, keď nahradíte čo i ten najkvalitnejší Pro-Co kábel za obyčajnú Teslu! Zvuk sa zrazu stane priezračnejší, prítomnejší, konkrétnejší, s jasnými výškami a príjemnými basmi, nehovoriac o tom, že pocítite aj nepatrnú zmenu v sile zvuku. Druhou vecou už je, že musíte čeliť nečakaným praskotom z nahromadenej statickej energie (najmä u starších nástrojov s voľnými cievkami, napr. voskom nezaliatymi humbuckermi apod) ako aj menšou odolnosťou voči mechanickým poškodeniam. Nuž na koncerty rozdivočených rockerov sa takýto luxus asi nehodí.

Spomenutý, renomovaný časopis Guitar Player uskutočnil nedávno zaujímavý test na káble. Skúšky sa zameriavali ako na kvalitu sprostredkovania zvuku (nízka hladina šumu, prenos vysokých frekvencií, jasnosť), tak aj na "výdrž", tj. odolnosť voči mechanickému poškodeniu (pre zaujímavosť: spôsob testu by nezahanbil ani tých najradikálnejších francúzskych revolucionárov - ibaže smrtiacu gilotínu nahradil 20-palcový Zildjan, ktorý dopadal na obete z výšky cca 1 m). Mierkou zvukovej kvality bol - akože ináč - už spomenutý George L’s kábel. On sám sa, vzhľadom k delikátnym rozmerom (priemer cca 4mm), nemal šancu dostať cez test odolnosti, ale métou ideálneho prenosu sa stal bezkonkurenčne. Spomedzi 36 káblov zvládli obe testy 3 (slovom: tri), avšak do širšej skupiny víťazov sa dostalo, so zakrvaveným krkom, osem druhov: Spectraflex Instrument a Fatso-Flex, Horizon Vintage II, DiMarzio EP1718SSBK, EP1718SSRB, EP1718NSVT, EP1718NSBK a EP1718NSRB. Tieto káble sa zvukovou kvalitou blížili ideálu George L’s a zároveň prežili test činelom (každý z uvedených káblov mal v obale nejaký druh pletiva či už textilného, alebo syntetického. Môže to byť zároveň rada pre tých, ktorí chcú mať istotu: neverte, chlapci, gumám!).

Masívne, dôkladne až extrémne tienené a trváce káble, žiaľ, nedisponujú tou zvukovou kvalitou ako tenšie, menej tienené. Odpor voči šumom a mikrofonickým vplyvom obyčajne pôsobí ako filter, orezáva vysoké frekvencie gitarového zvuku a robí tón fázovitejším, užším, tupším, menej priezračným. Preto sa doporučujú síce o čosi silnejšie, ale ešte pomerne priepustné káble (viď víťazov testu) skôr na živé vystúpenia, kde sa veci dejú naostro, bez možnosti korekcie. Tenšie, menej tienené, ale podstatne živšie do štúdia, kde je prvoradou požiadavkou vernosť zvuku.

Z uvedených logicky vyplýva, že ono naj-naj-naj neexistuje ani medzi káblami a jediné, čo nám zostáva, je kompromis. Ak už ale kompromis, tak rozumný a výhodný. Myslím si, že úzkostlivo dôsledný test redaktorov časopisu Guitar Player môže byť pomôckou pre každého z nás.

Ďalším článkom vo zvukovej linke elektrickej gitary je zosilňovač. V prípade, že berieme do úvahy autentický gitarový sound, je to vlastne prvý a posledný "efekt", ktorý má plnú legitimitu objaviť sa vo výbave hráča, zosilniť zvuk jeho gitary a dodať mu prirodzené atribúty ako: ekvalizáciu, telo čistého zvuku, skreslenie, tremolo, prípadne reverb. V dnešnom svete, plnom multiefektov a syntetických samplerov, sa vlastne samotný zosilňovač už nechápe ako "efekt"; ten, kto využíva pri svojej hre iba gitaru a kombo (dokonca sa prepáči aj taký Ibanez TS 808, či Vox Wah...), sa môže po stránke zvukovej ešte považovať za ortodoxného gitaristu s veľkým "G". Hovoríme samozrejme o aparatúrach celolampových - žiadny hybrid, žiadny mutant, žiadny tranzistor, žiadna kamufláž, žiadne pokusy o napodobenie nenapodobiteľného!

Aby sme ušetrili priestor i čas, príkladom nech nám poslúži jednoduchá kombinácia predzosilňovača, koncového zosilňovača a reproduktorov - tzv. kombo. Patrilo medzi úplne prvé verzie gitarových aparatúr a prežíva úspešne dodnes. Po stránke zvukovej charakteristiky rozoznávame niekoľko základných prvotných modelov, ktoré sa navzájom odlišujú spôsobom reakcie na gitarový signál ako i spôsobom jeho "transformácie" a od ktorých je potom viac-menej odvodená početná skupina najrôznejších značiek a modelov. Medzi najpopulárnejšie základné typy sa rátajú kombá zn. Fender, Marshall, Vox a z novších Mesa Boogie. Ak by sme brali do úvahy, že tak Marshall ako aj Mesa Boogie vychádzajú zo schémy Fender (prvý z nich je dokonca nevydarenou napodobeninou tweedového Basmana a druhý iba extrémnym predzosilňovacím stupňom vybavený Fender...), zostali by dva míľniky: Fender a Vox, jeden americký, jeden britský. (Pozn.: Napriek tomu sa za typický "british sound" považuje zvuk Marshallov, Hiwattov, Orangeov a len čiastočne Voxov - je to možno aj preto, že vlna britského rocku, zastupovaná v začiatkoch skupinami ako Cream, Led Zeppelin, Free, Humble Pie, Ten Years After, Chicken Shack či Savoy Brown, opierajúcich sa o tvrdšie skreslenie a dominatnejší gitarový prejav, zatienila delikátnu krásu tónu Georgea Harrisona, Briana Jonesa či Hanka Marvina ako aj mnohých ďalších. Okrem toho sa skreslenie Voxov, v koncovom stupni vybavených pármi EL84 v systéme class "A", dodnes považuje za neprecedentné a jedinečné - možno najviac sa k nim v poslednom čase priblížili retro tendencie fy Trace Elliot a ich výrobky s označením Velocette. Dnes však už tieto nelacné aparáty s výkonom 15 ušľachtilých wattov zdobia arzenál fy Gibson).

Vynechám teraz opisovanie rozdielov v "typických" zvukoch aparátov Fender, Marshall či Vox. To, čo je v nich podstatné a hodnotné, sa ani veľmi nedá slovami opísať. Na druhej strane však môžem doporučiť zdroje, ktoré poslúžia tím, ktorí nemali to šťastie vypočuť si tieto aparáty naživo. Typický zvuk zosilňovačov Fender nájdeme bez problémov v akejkoľvek americkej gitarovej hudbe od r. 1950 - najmä však u Pee Wee Craytona, Ikea Turnera, Buddyho Guya, Huberta Sumlina, Alberta Kinga, Freddieho Kinga, Alberta Collinsa, neskoršieho Erica Claptona, Jimmieho Hendrixa, Dicka Dalea a z novších napr. Stevie Ray Vaughana (Hendrix sa do tohto zoznamu nedostal omylom - hrával totiž na Marshalloch výlučne na koncertoch a to z jediného dôvodu: Marshally boli vtedy oveľa hlasnejšie než Fendre...). Zvuk Marshallov môžeme obdivovať na prvých nahrávkach Erica Claptona z čias Yardbirds, Bluesbreakers Johna Mayalla ako aj Creamu, Jimmiho Pagea, Jeffa Becka, koncertov Hendrixa, Paula Kossoffa alebo Angusa Younga. Neopakovateľný šarm Voxov zaznieva z prvých nahrávok Beatles, Shadows, Rolling Stones či Dire Straits - aby sme v každom z uvedených príkladov spomenuli aspoň tých najznámejších.

Z hľadiska príkladov akostného gitarového zvuku bude pre nás účelnejšie viac sa zaoberať aparátmi do 20W, nakoľko skutočnú kvalitu možno dostať najjednoduchšie práve z nich. Tieto sú vo väčšine prípadov vybavené elektrónkami ECC83 (12AX7) v sekcii predzosilňovača a dvojicou EL84 /USA 6BQ5/, ktoré si práve vďaka mašinkám Vox vybudovali veľkú popularitu. Nielen, že v kombách do 20W sa EL84 vyskytujú najčastejšie, ale vďaka špecifickým zvukovým kvalitám sa veľmi často objavujú aj v zosilňovačoch nad 20W, spravidla v dvoch pároch, alebo ako kvarteto. V určitých prípadoch ale, ako napr. aj u modelov Velocette, je dvojica EL84 nahradená jednou EL34 /USA KT77 resp. 6CA7/, ktorej výkon je približne dvojnásobkom 84-iek. (Takisto sa vyskytovali v niektorých prípadoch zámeny dvojice 6V6-iek za jednu 6L6. Je tomu tak preto, že konštrukčne sú EL84 polovičnými EL34 resp. 6V6-ky polovičnými 6L6 - samozrejme ide len o technologickú príbuznosť a vo zvukovom spektre tieto vzťahy až tak neplatia).

Prednosťou lámp s označením EL84 je okrem ich mäkkého, organického skreslenia aj možnosť ich ľahšieho vybudenia. Spevavý tón presýtených 84-iek v jednom 15-20W kombe ťažko dostanete zo zvukového buldozéra, vyzbrojeného štvoricou 6L6 /USA 5881/ - čiže zo sily približne 100W. Navyše atak, tzn. pohotovosť reakcie lampy na rezonanciu strún gitary, je u EL84 absolútne ideálny. Skreslenie, ktoré produkujú, je príjemné, bez rušivých výšok, s dokonalou diferenciáciou súzvukov. Kombá do 20W sú preto veľmi vhodné do štúdia, na snímanie mikrofónom (podľa možnosti tiež lampovým!), ale výborne poslúžia aj v kluboch a pri menších javiskové akciách. Majitelia takýchto komb, ktorých gitary navyše disponujú humbuckermi, ušetria nemalý peniaz aj na skresľovačoch, boosteroch, driveroch a iných krabičkách. Jednoducho nebudú mať dôvod ich používať, lebo skôr či neskôr zistia, že najkrajšie skreslenie dostanú beztak z tandemu gitara-kombo (no a medzi nimi dobrá šnúra, však áno !). Nemalo by sa zabúdať ani na to, že najkrajšie bluesové zvuky z 50., 60. rokov vychádzali z aparatúr, ktorých kapacita nepresiahla hranicu 30W - a niekedy ani 20. Fenomenálny a pre mnohých sonofilov neopakovateľný tón (ale aj hra!) Erica Claptona na kultovej platni s Bluesbreakers Johna Mayalla bol taktiež výslednicou spolupráce gitary Gibson Les Paul a aparátu Marshall o výkone 45W. (Tu je ešte potrebné dodať, že skreslenie, ktorým Clapton po prvýkrát očaril bluesový svet, mal ešte jeden článok, ktorý nemožno obísť - presilené, zúfalé reproduktory. Trend osadzovať dvadsaťwattové zosilňovače stowattovými reproduktormi Electrovoice - ako napr. s plnou vážnosťou radí G. Soldano čitateľovi GP v odpovedi na otázku, čím by mal bezradný gitarista vybaviť svoj historický, sotva 15W Fender Champ... - nebol vtedy ešte zvykom (našťastie). Je síce pravdou, že Leo Fender mal pôvodne v úmysle skonštruovať hi-fi zosilňovač pre hráčov na hawaijské gitary, ale našťastie nepochodil. Vydaril sa mu "iba" jeden úžasný lo-fi aparát s "nedokonalými" elektrónkami a ešte menej "dokonalými" a lacnými alnico reproduktormi zn. Jensen... O čo by sme prišli, keby sa mu to tak bolo, nedajbože, podarilo?! Jemné a organické jazzovo-bluesové nakreslenie lámp, spolu s nachrípnutým nazálnym tónom reproduktorov - bolo to najkrajšie a najlepšie, čo mohlo stretnúť súdobú americkú gitarovú hudbu. Bez nich by všetko bolo asi iné.)

Malú zastávku u Erica Claptona ešte doplním dvomi kuriozitami, ktoré sa taktiež týkajú otázky výkonov používaných aparatúr. Po opustení Mayallových Bluesbreakers, a v čase dominancie Cream na britskej blues-rockovej scéne, Clapton zvykával nahrávať na najsilnejších Marshalloch a to tak, že v štúdiovej miestnosti, v ktorých sa tieto aparáty nachádzali, nemala šancu prežiť žiadna živá bytosť. Nahrávky Cream boli natáčané za vražedných podmienok, pri maximálnom výkone a dovtedy nepredstaviteľných decibeloch. O necelých 16 mesiacov neskôr, po rozpade skupiny, kontroverzný a dezolátny Clapton potom, čo našiel útočisko v priateľskom objatí pop-and-country, vymenil Gibsony na známu Blackie, čierneho Fendra, a múry búrajúce Marshally za 15W Fender Champ. Pri počúvaní jeho polhodinových jamov s Duanom Almannom na albume Layla Sessions zo začiatku 70. rokov máme pritom dojem, že 100W Marshally boli vystriedané 100W Fendrami...A pritom celá tá mágia bola v réžii zanedbateľných 15W (dvoch 6V6-iek, ktoré neskôr síce vystriedala jedna 6L6 ako aj viacero zničených transformátorov a dotrhaných membrán).

Ale aby sme vrátili k téme. Spomeniem nieko ľko vyhľadávaných modelov nízkovýkonných gitarových komb, resp. ich najdôležitejšie technické ukazovatele. Dobrý aparát v tejto kategórii má minimálne celolampové obvody v pracovnom systéme A/B, klasické papierové lieviky reproduktorov a možnosť zvukového rozpätia od čistého po stredne skreslený zvuk. Veľmi dobrý, obyčajne už značkový aparát má navyše, povedzme, zapojenie v systéme triedy A, alnico reproduktor, lampové napájanie (rectifier-ku) ako aj lampové tremolo, resp. reverb a samozrejme vyrovnaný, príjemný zvuk na široké žánrové použitie. Z uvedeného asi jednoznačne vyplýva, že v rámci cenovo ešte ako-tak dostupných komb zostane pre mnohých z nás vysnívaným ideálom Vox AC 15 TBX, ale možno najúčelnejším partnerom v núdzi Fender Blues Junior...(každému, kto pochybuje doporučujem internetovú adresu Harmony Central a v rámci nej Ramonovu bluesovú stránku venovanú tomuto kombu).

Medzi najkvalitnejšie aparáty v tejto kategórii sa ešte radí už spomenutá séria malých komb Velocette (pôvodne od fy Trace Elliot) s prekvapivo milým designom a údajne aj rozprávkovým zvukom, ako aj nový rad malokalibroviek od nedávno vzkriesenej značky legendárneho Orange.

Čo sa týka experimentov so samotným kombom, tak tieto sa asi budú týkať jednak lámp a jednak reproduktorov. V prípade elektrónok, myslím skôr tie menšie, predzosilňovacie, nakoľko obmeňovanie tých väčších je vec technologicky pomerne náročná - naviac charakter i mieru skreslenia na 99% ovplyvňujú práve tie menšie. Dnes je už veľmi málo takých lampových aparátov, ktoré by mali v sekcii pre-ampov iné elektrónky než ECC83-ky. Tieto sa osvedčili najviac a sú najrentabilnejšie. Preto si ani nemyslím, že by bolo vhodné ich nejakým spôsobom nahrádzať inými - skôr si ale myslím, že by sa pokusy v tejto oblasti mohli zameriavať na obmeny samotných ECC83-ojok z hľadiska ich pôvodu (tzn. ruské, české, slovenské, čínske, juhoslovanské, americké, nemecké apod.). V týchto malých potvorkách sa totiž skrývajú ďalšie možnosti ako dosiahnuť lepší a lepší zvuk - a pravda je taká, že ruské lampičky sú iné než české lampičky, čínske iné ako americké či britské alebo nemecké.

Väčšina zosilňovačov z USA a Veľkej Británie boli donedávna osadené ruskými vojenskými lampami, neskôr už aj čínskymi a československými a až do embarga uvrhnutého na bývalú Juhosláviu aj juhoslovanskými. Veľké firmy, ako Fender, Marshall, Peavey, Crate, Trace Elliot, Carvin, Mesa Boogie, Laney a.i., sa po vojensko-politickom uvoľnení, začiatkom 90. rokov, vrhli na obrovské armádne zásoby ruských, čínskych a česko-slovenských a juhoslovanských lámp, aby ich vzápätí ocejchovali vlastným logom a ponapichovaliali do svojich výrobkov. Robili to preto, lebo tieto lampy boli výborné, boli lacné a bolo ich strašne veľa...

Moja skúsenosť napr. s ruskými ECC83-kami je taká, že tieto lampy sú mimoriadne trváce a produkujú silné, hladké, moderné rockové skreslenie, ktoré sa mimoriadne hodí do lampových predzosilňovačov (používa ich napr. fy Roctron, v pre-ampoch ako Piranha či Vudoo Valve) alebo aparátov nad 50W. Mne osobne však v kombe Fender Blues Junior zneli o triedu lepšie domáce slovenské Jamony (lampy vyrábané v Čadci pre Aspena Pittmana - z fy Groove Tubes), no a najšpinavší super-bluesový zvuk som dostal z čínskych 12AX7A-čok, ktoré sú pravdepodobne najlacnejšie lampy na svete (iná vec je, že ich nikde nemožno zohnať len v Číne a USA..).

Vo zvuku skreslenia majú ruské 12AX7 najmenšie zrno a pomerne vysokú prirodzenú kompresiu, slovenské Jamony majú trochu drsnejšie, ale zato delikátne organické zrnenie s príjemnou harmóniou bezbolestných výšok a jasných basov a čínske 83-ky majú tú pravú "vintage" drsnosť s menšou kompresiou, väčším zrnom a najartikulovanejšími výškami a konkrétnymi basmi. Tieto elektrónky používal istý čas Fender vo svojich reissue modeloch ako Basman, Twin Reverb a.i., ale aj Peavey, Mesa Boogie, a Crate.

Ako koncové lampy, teda okrem už spomenutých EL84, sa najčastejšie objavujú EL34 a 6L6 (po niekoľkodesaťročnom výpadku sa opäť začínajú objavovať aj 6V6, staré súčasti malých Fender komb, ako sú napr. Champ či Deluxe Reverb). Zvukové odlišnosti sa práve u týchto lámp vystihujú najťažšie, a preto sa aj jednotlivé názory rozchádzajú. Niektorí sa zaprisahávajú na jemnosť EL34 k oproti agresivite 6L6, iní, vrátane prvého zvukového technika Jimihi Hendrixa, Eddieho Kramera, tvrdia opak a vyzdvihujú mäkké výšky a oblé basy 6L6 (bol to práve Kramer, ktorí mal za úlohu zháňať pre Hendrixa Philips 6L6, ktoré si Jimi nechával vkladať do Marshallov, aby z nich dostal na koncertoch teplejšie a jemnejšie skreslenie. Často vyslovil pritom prianie, aby mohol hrať na Marshalloch tak "mäkko", ako by to boli Fendre... Hendrixovi sa veľmi páčil Claptonov zvuk u Mayalla, kde ale boli v hre ešte staršie verzie 6L6 Mullard KT66-ky, i keď sa v niektorých prameňoch tento fakt zanedbáva a uvádzajú sa už 6L6).

A úplne na záver ešte niekoľko poznámok k reproduktorom. Pre nás z hľadiska autentického gitarového zvuku bude dôležité rozlišovanie dvoch základných druhov, a síce pôvodných alnicových, ktoré sa používali až do konca 60. rokov (ľahko rozpoznáme ich na základe hlbokých, vypuklých magnetov), a novších ferritových (s plytkými, diskovitými magnetmi). Rozdiel medzi nimi je okrem skladby materiálu magnetov vo výkone a v schopnosti zasahovať do skreslenia zvuku. Alnico reproduktory boli menej výkonné, ťažko presiahli medze 25W - na druhej strane však dokázali prirodzenejšie vzdorovať preťaženiu než ferritové. Alnico reproduktory sa v stave presilenia nasycovali podobne ako lampy a mierne dokresľovali distorziu lámp. Ferritové reproduktory neznesú takúto záťaž, ktorej sú ale vzhľadom k ich sile oveľa menej vystavené ako alnicové (ako vieme u ferritových reproduktorov, nie sú dnes zriedkavé ani 100-200W parametre). Vzorec silnejší, ale menej citlivý sa opakuje aj v prípade reproduktorov.

Medzi najznámejšie, dnes vyrábané alnico reproduktory patria Celestion Alnico Blue, dodávaný pre aparáty Vox, a niektoré modely Trace Elliot Velocette, zopár malovýkonných reproduktorov fy Eminence, vyrábaných pre fy Fender a Mesa Boogie, a veteránske Jenseny, vyrábané v Taliansku aj v USA, najmä do reissue modelov fy Fender. No a najznámejšie ferritové reproduktory sú taktiež už od spomenutých firiem Celestion a Eminence. Kým Celestiony, greenback-y, Vintage 30-ky sú ideálne pre silnejšie rockové aparáty, najme v kombinácii 4x10", 2x12", 4x12", reproduktory Eminence, často neprávom podceňované, sa neraz objavujú ako doplnky luxusných ručne vyrábaných alebo aj zákazkových komb a sú preferované pre menšie aparáty do 40-50W.

Tak asi týmito riadkami by som ukončil svoje vízie o činiteľoch, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú zvuk elektrickej gitary. Predpokladám, ďalšie moje články sa budú týkať už iba vecí, na ktoré som tu a teraz zabudol. Dúfam ale, že ich nie je veľa a že kapitolky "Ako vám znie džipsonka?" pomôžu mnohým z vás nielen pri kúpe nových nástrojov, ale aj pri úpravách tých starších, s ktorými ste zatiaľ neboli spokojní. Veľa úspechov pri zbieraní nových skúseností a spokojných chvíľ pri najkrajšom zvuku na svete.