Ako Vám znie „Dzipsonka“?

Malá anatómia gitarového zvuku - díl II.

Potom, čo sme v minulej časti začali u trsátok a dopracovali sa k strunám, ďalšou zastávkou na ceste za akostným gitarovým zvukom bude materiál elektrickej gitary. Budeme sa venovať vlastnostiam rezonujúcej hmoty - tzn. tela a krku, ako aj ich komponentov, ako mechanika, tremolo, zámky, kobylka a pod. V záujme prehľadnosti budeme uvádzať praktické príklady dvoch najznámejších značiek Gibson a Fender. A nakoľko na stránkach časopisu, ktorý práve držíte v rukách, už odzneli názory povolanejších majstrov-konštruktérov, čo sa týka výberu materiálov a tajomstiev dobrej gitary, my sa pokúsime jednoduchším spôsobom objasniť rad praktických otázok typu: čo môže gitarista očakávať pri kúpe masívnej gitary z jasanu, mahagónu a čo od pololubovky z javorovej preglejky? ... ako ovplyvní zvuk vašej gitary čistý javorový krk, či krk s ebenovým hmatníkom, čo znamená váha elektrickej gitary a prečo znejú lepšie gitary s klasickým tremolom, bez zámkov, kaštieľov a pevnostných systémov?

Napriek tomu, že počas dejín elektrickej gitary niektorí výrobcovia použili aj iné materiály než drevo (plasty, hliník, karbónové a sklenené vlákna), my sa budeme držať u klasiky - u dreva. Bude tomu tak nielen preto, že experimenty v tejto oblasti boli väčšinou čiastočné ale aj preto, že kvality jedného z najvznešenejších prírodných produktov - dreva - dodnes kraľujú v ríši hudby (nech už sú to kontrabas, husle, klarinet či paličky k bicím nástrojom). A výnimkou nie sú ani elektrické gitary.

To prvé, čo si musíme pri kúpe elektrickej gitary všímať, samozrejme, okrem ceny, je jej zvuk za stavu "anplagd". Tzn. mali by sme si zahrať na nej bez zapojenia do zosilňovača (to nie je až tak veľký problém, najmä v obchodoch, v ktorých nedisponujú takými zbytočnosťami ako 15W gitarové kombo, alebo v šopoch, kde vám to jednoducho neumožnia, odvolávajúc sa na príslušný paragraf o rušení denného kľudu...). Ak takto skúšaná gitara znie príjemne harmonicky, vyvážene (hÍbky, stredy, basy) a s dlhým dozvukom (sustainom) vo vysokých i nízkych registroch, ak sa vám pri hre rozkmitajú vnútornosti, ste na najlepšej ceste stať sa majiteľom dobrého nástroja.

(Pozn.: 1. nad basovými polohami navrhujem prechodne zažmúriť oči - továrenské struny sú väčšinou obeťou dlhého skladovania, jednoducho ich treba okamžite zahodiť a kúpiť si nové; 2. nedajte sa dobehnúť lákavou, agresívnou hlasnosťou lacnejších „kóreí, tajvanov a čín“! - sila tónu je to jediné, čo sa dá na gitare zosilnením vyliečiť). Je to dôležité najmä preto, že iba pri takomto hraní dostaneme potrebné informácie o kvalite dreva - a teda i nástroja samotného. Nepodceňujme hranie "nasucho" a nezačnime okamžite "bustrovať" nováčika, lebo hlasitý drive je schopný ignorovať chyby v prirodzenej rezonancii, ktoré sa skôr či neskôr vypomstia.

Telá elektrických gitár rozdeľujeme v zásade na plné (solid body), pololubové (semi hollow body) a lubové (hollow body), z ktorých posledne menované už viac-menej koketujú s akustickými nástrojmi. Ich parametre, čo sa týka výberu a vlastností driev, resp. náročnosti stavby, sa vymykajú bežným predstavám o elektrických gitarách. Z uvedeného dôvodu sa ani nebudeme jazzovým lubovkám obšírnejšie venovať.

Medzi dnes najznámejšie a zároveň najstaršie značky masívnych (plnotelových) elektrických gitár, s najbohatšou tradíciou patria jednoznačne legendy Gibson a Fender, pričom u prvej myslíme predovšetkým na typy Les Paul, resp. SG a u druhej Stratocaster, resp.Telecaster. Polarity týchto dvoch odvekých veteránov vymedzujú zároveň priestor, v ktorom sa vyvinula ohromujúca škála Ibanezov, Yamáh, Carvinov, Charvelov, Arií, Cortov, Peaveyov, Washburnov a desiatok ak nie stoviek ďalších, ktoré by nebolo únosné menovať. Už ani preto nie, lebo ideály, ku ktorým väčšina z nich tvarovo i zvukovo konverguje, sú buď Gibson alebo Fender. Priezračný zvuk Fenderov a hutný tón Gibsonov - to sú (a asi aj zostanú) dva extrémy, ktoré ako jediné si udržali polstoročný štandard, vytvorili svojráznu gitarovú kultúru druhej polovice 20. storočia, uzákonili konkrétne modely štýlov, hudobných žánrov, škôl a interpretácií rocku, bluesu, country, popu i jazzu a - o.i. zaujímavým spôsobom, tak ako nikdy a nič predtým, zasiahli hudobníkov až do úrovne ich mentálnych charakteristík (Vo svete gitaristov existujú dve nezmieriteľné skupiny fonických separatistov, označované ako "Fender-guys" a "Gibson-minded"... Toto súperenie je tak evidentné, že napr. antagonizmus medzi fanúšikmi brunetiek a blondýnok nasleduje až v hlbokom závese za ním (hneď za anarchistami a skínmi).

A v čom spočívajú rozdiely medzi týmito velikánmi? Vo všetkom. Iné drevo, iný tvar, iné snímače, iný zvuk, iné ciele, iný duch, iné prednosti a iné nedostatky. Ale prejdime k veci:: ktoré typy driev a akým spôsobom ovplyvňujú tonálne správanie sa elektrickej gitary? Vzhľadom k tomu, že materiál elektrickej gitary nie vo vzťahu k výslednému zvuku nástroja sebestačný, obzvlášť nie v kontraposte Fender- Gibson, u ktorých zohrávajú markantnú úlohu magnety, tzn. single vs. humbucker - čítajte nasledovné riadky aj ako úvod k nasledujúcej časti, kde budú mať hlavné slovo snímače.

Medzi najpoužívanejšie druhy driev, z ktorých sa vyrába gros tiel masívnych gitár, patria javor (maple), mahagón (mahagony), močiarový jaseň (swamp ash), jelša (alder), lipa (basswood), v poslednom čase aj mexický topoľ (poplar) a najrôznejšie exotické dreviny, ako koa, bubinga, padauk, zebrawood apod. Zvláštnu kapitolku vo výbere driev tvoria ešte krky a hmatníky, na ktoré sa obyčajne používajú východoindický ružovník (rosewood), mahagón, eben, palisander (jacaranda) či Vaughanom obľúbený, pao ferro (ironwood).

Javor (maple) sa považuje za materiál, ktorý dodáva gitare jasný zvuk, ostrú, pohotovú reakciu, relatívne krátky dozvuk, jasnú artikuláciu výšok a stredov, bez bohatších harmonických nadtónov (over-tones). Ide o hmotu s rigoróznym tónom, ktorá sa ani neobjavuje ako masívny korpus a využíva sa samostatne iba na pololubových a lubových nástrojoch. Možno najpopulárnejším z týchto inštrumentov je legendárna séria Gibson ES (330, 335, 355), neodmysliteľné nástroje B.B. Kinga, Freddyho Kinga, Alvina Lee-a z ten Years After, Elvina Bishopa, Erica Claptona (počas pôsobenia v Cream), J. Lee Hookera a mnohých ďalších slávnych bluesmanov. Poloduté telo tejto gitary je tvarované z javorovej preglejky a jeho stredom prechádza v celej dÍžke masívny, javorový blok. Práve on eliminuje opísané limity javorového dreva a dodáva gitare potrebný sustain (dozvuk), basové spektrum a o.i. podstatne znižuje náchylnosť k spätnej väzbe (feed-back). Surový tón javorovej preglejky dodáva mohutným humbuckerom PAF 57 potrebnú brilanciu a ostrosť, silné stredy a razanciu, vďaka čomu sa napr. 335ka považuje za jednu z najuniverzálnejších štúdiových gitár vôbec. Po stránke estetickej sa výrobcovia viažu k javoru aj ako k dekoratívnemu prvku - prírodná ornamentika niektorých druhov, napr. veľmi žiadané "birds eye" (vtáčie očká), alebo "flamed" (tigrovanie), je skutočne pútavá.

Gitaristi, ktorý túžia po teplejšom, oblejšom zvuku plných korpusov, dávajú prednosť mahagónu, ktorý sa práve v kombinácii s javorom, osvedčil na nástrojoch Les Paul Gibson. Mahagón patrí medzi stredne ťažké až ťažké tropické dreviny, s mohutnejším tónom a bohatým, silným harmonickým dozvukom. Je základnou surovinou pre väčšinu masívnych Gibsonov ale iaj iných príbuzných nástrojov. Z čistého mahagónu (teda bez vrchnej javorovej dosky) fy Gibson vyrába napr. typy SG, Flying V, Firebird a The Paul. Všetky uvedené nástroje sú dnes už špičkovou rock-and- rollovou klasikou ale žiadny z nich nemá tú zvukovú vznešenosť a širokospektrálnosť ako typ Les Paul, využívajúci kompozitné prednosti tonálne temného, "lenivého" mahagónového základu s harmonicky jasnejším, ale "svižnejším" javorovým vr chom. (Pozn.: dlhší sustain u gitár Gibson Les Paul nie je spôsobený výlučne prítomnosťou mahagónu v tele, ale aj jeho dvojzložkovým charakterom - tzn. zlepením dvoch, prípadne troch, štyroch, kusov dreva).

Je známe, že mnohé gitary vďačia za svoj spevavý dozvuk práve tomu, že boli zhotovené z viacerých kusov, neraz aj toho istého druhu dreva! V prípade transparentných lakov sú podobné zlátaniny síce menej atraktívne ako monolitné kusy, kde je kresba dreva organicky súvislá, ale nemá to nič spoločné s kvalitou zvuku. Aj pod nepriesvitnými farebnými lakmi luxusných Fenderov sa neraz ukrývajú telá z troch, štyroch až piatich kusov dreva. Príčinou nie je ani tak šetrenie (?!) ako práve požiadavka dlhšieho, silnejšieho sustainu a vyváženého balansu.

Záverom k mahagónu ešte jedna dôležitá poznámka: najvzácnejšie sú ľahšie a stredne ťažké druhy. Ak je mahagón priťažký a monolitný, stráca svoje najvzácnejšie atribúty: hrejivý, okrúhly tón (preto niektoré Gibson "The Paul" majú v porovnaní s Les Paul suchší, nezáživnejší prejav s chudobnejšími basovými frekvenciami a "prázdnejšími" stredmi).

Jaseň (swamp ash) patrí medzi ľahšie dreviny a vyznačuje sa priezračným, zvonivým tónom. Jeho kvality vyniknú najmä na nástrojoch s klasickým tremolom a jednocievkovými snímačmi. Spomenuté vlastnosti boli príčinou, že Leo Fender začiatkom 50. rokov siahol okrem jelše najčastejšie práve k jaseňu. Tento druh dreva sa na starých i nových Fenderoch, nech sa už jedná o Strat, či Tele, rozpoznáva veľmi ľahko: sú to skoro všetky nástroje s transparentnými lakmi okrem typu "sunburst", obyčajne cejchované prívlastkami "blond", "honey blond", "butter scotch blond", "white blond" a pod.

Gitary z jaseňového dreva sú zároveň najvhodnejšie na výrobu reedícií (reissue) starších modelov, teda gitár ako Fender Stratocaster 54, 57, 58, resp. Nocaster, Broadcaster aTelecaster 50, 52. Zvonivé, transparentné výšky a spevavá, harmonická vyváženosť tohto dreva je v kombinácii s pôvodnými, (ručne vinutými) alnico snímačmi, ako Nemci vravia "pure sound heaven". Je to ten nezameniteľný bluesový (rokenrolový) zvuk 50. - 60. rokov. Najvyhľadávanejšie sú pritom modely zo stredne ťažkých driev, ktoré majú ideálnu tonálnu vyváženosť (balance) a najbohatší dozvuk (sustain). Korpusy z veľmi ľahkých odrôd jaseňa sú zvukovo chudobnejšie.

Ďalším frekventovaným druhom dreva v kategórii masívnych gitár je jelša (alder). Jeho charakteristika je nasledovná: miernejší atak, hladký a plynulý dozvuk, vyrovnaný a vyvážený zvuk s bohato prekreslenými basovými frekvenciami, artikulovanými stredmi a jasnými výškami. Sú to všetko veľmi žiadané a široko využiteľné kvality. Niet divu, že nástroje z tohto dreva tvoria 90% produkcie fy Fender USA. Žánrové spektrum jelšových nástrojov je taktiež širokospektrálne - od klasického blues po najťažší rock, pop, country i jazz. Jelšové drevo je pomerne dekoratívne a je vhodné aj na úpravy so "žíhaným" povrchom, polotrasparentným "sunburst". Nič iné nedokresľuje kvality jelšového dreva lepšie než fakt, že americké sídlo fy Fender si, až výnimku posledných pár rokov, kedy začala vyrábať nástroje z tejto suroviny aj v pobočke so sídlom v mexickej Ensenade, ponechala výhradné právo používania jelše na výrobu masívnych korpusov. V USA sa vyrábali modely Strat a Tele okrem jelše ešte z jaseňa, v Mexiku z jaseňa a topoľa, a donedávna v Japonsku hlavne z lipy.

Lipa (basswood) bola základnou surovinou ázijských a japonských nástrojov. Výrobcovia gitár, stavaných pre hlasitú (metalovú a punkovú) hru, nachádzali v lipe lacný zdroj pomerne kvalitného, ľahkého dreva, ktoré sa okrem hladkého tónu vyznačovalo užším spektrom vysokých, ostrejších frekvencií a ešte miernejším atakom než jelša, disponovalo však pomerne telnatým a oblým dozvukom. Korpusy z lipy preto majú "nasucho" menej vznešený zvuk než jelša či jaseň, ale za stavu extrémneho zosilnenia nástrojov disponovali požadovanými stredmi, hladkým a dlhým dozvukom a potrebnou hutnosťou - najmä ak sa k nim pridali výkonnejšie pre-ampy a aktívne humbuckery, ale nezabúdajme, že už aj vo veľkej knihe ľudových prísloví stojí: "...nad sto wattov aj motyka vystrelí.".

(Pozn.: je zaujímavé, že v Japonsku sa z lipy vyrábali aj gitary Fender Collectable. Pritom málokto z nezasvätených vedel, že tieto gitary nie sú ani tak na hranie ako pre nenáročnejších zberateľov síce použiteľné , ale predsa len atrapy. Konštruktéri fy Fender neskôr sami uznali, že výsostný prívlastok, collectable - zberateľský, je mierne dehonestujúci najmä v prípade tak renomovaných modelov ako Fender Stratocaster 50 s, 60 s, Telecaster 50 s. Po kritických slovách do vlastných radov, že totiž lipa je pre gitary typu "vintage" nešťastným riešením, prestali s výrobou v Japonsku a presunuli ju do Mexika, kde sa už pokračovalo naostro z jaseňa, jelše a topoľa.

Do kategórie tzv. alternatívnych driev, ktoré sa v posledných rokoch tešia zvýšenej popularite, okrem vzácnych, exotických, juhoamerických a afrických surovín, u ktorých výrobcovia s obľubou upozorňujú, že tieto veru nedovážajú z amaonských dažďových pralesov, ale ani z ich blízkeho okolia (dedo ich z dlhej chvíle vyťal v záhrade), patrí aj starý, dobrý topoľ (poplar).

Vlastnosti topoľa sa najviac podobajú jelši a čiastočne aj jaseňu, pričom nie je jedno, kde tento strom vyrástol. Subtropické a južné mierne zemepisné pásma sú preferované oblasti dodávok. Napr. mexický topoľ si získal sympatie mnohých veľkých hráčov z tábora "Fender guys". Jimmi Vaughan, starší brat známejšieho S.R. Vaughana, si napr. v Ensenade nechal postaviť svoj prvý "signature model", tj. gitaru s vlastným podpisom. A napriek tomu, že táto gitara patrí do strednej cenovej kategórie, a to i medzi mexickými modelmi (cena tohto nástroja činí zhruba 1/3 ceny signovaného Telecastera Alberta Collinsa) - jeho kvality sú, čo do výsledného zvuku, porovnateľné s vyššou až najvyššou kategóriou v hierarchii firemnej ponuky.

V poslednom čase čoraz viac výrobcov využíva, v prípade modelov Telecaster či Les Paul, špecifiká polodutých korpusov. Tieto vyzerajú napohľad takisto ako tzv. solidbody modely s tým rozdielom, že hmota ich tiel je miestami vydľabaná a sú vybavené s tzv. "tone chambers" (doslovne: zvukové izbičky). Rozoznávame ich jednoducho podľa otvoru v podobe "f-kľúča" v jednej, alebo aj v oboch častiach tela. Poloduté gitary sú, v porovnaní s plnými, zvukovo i rezonančne bohatšie, majú viac harmonických a plnšie basy. Ich dozvuk je i pri nižších hlasitostiach výraznejší, sú trochu náchylnejšie k spätnej väzbe a povahovo sa blížia kvalitám pololubových resp. lubových nástrojov (napr. Fender Thinline Telecaster, Charvel Surfcaster, Gibson Florentine ai.).

Citlivým miestom v stavbe elektrickej gitary je spoj tela s krkom. Najpoužívanejšie sú spôsoby uchytenia pomocou skrutiek (u typov Telecaster, Stratocaster) alebo lepením (skoro všetky modely Gibson). U prvého prípadu je veľmi dôležité, aby miesto kontaktu krku s telom bolo pevné a pri liehavé - každá medzera v tomto priestore zapríčiňuje výrazný úbytok rezonancie. Medzi gitaristami je bežnou praxou dodatočné navýšenie krku podlepovaním brúsnych papierov či kúskov drevených plátkov v mieste kontaktu krku a tela. Cieľom takýchto úprav je odstránenie vysokého dohmatu, aby sa plocha hmatníka dostala bližšie k strunám. Často sa ale stáva, že okrem zníženia dohmatu sa zníži aj kvalita zvuku: cudzie látky v citlivom kontaktonom bode dokážu absorbovať značnú časť rezonancie a gitara sa stane "tupšou". Preto je výhodnejšie tieto kúry zveriť odborníkovi. Skrutkované krky musia byť utiahnuté nadoraz a mali by sa z času na čas kontrolovať (najmä u hráčov, ktorí s radosťou dosahujú umelé vibráto násilným ohýbaním krku...). Tieto problémy u gitár typu Gibson, s lepenými krkmi, samozrejme nestoja za reč.

Niektoré nástroje, ako napr. Gibson Firebird, sú stavané spôsobom "neck-through", tj. monolitná hmota krku prechádza celým telom gitary. V tomto prípade sa taktiež výrazne zvyšuje dozvuk, ale veľmi záleží (ale to vlastne vždy a všade) na výbere správneho dreva. Stred, čiže krk, týchto nástrojov sa obyčajne vyrába z javorového dreva a zvyšok tela (tzv. wings, krídla) z mäkšieho. Nakoľko väčšina gitary je v tomto prípade z javora, zvuk nástroja zodpovedá už spomenutým danostiam tejto dreviny. Aby sa jeho nedostatky (kratší, veľmi jasný a neharmonický dozvuk apod.) eliminovali, zvykne sa aj na krky používať mahagón, alebo aj palisander (jacaranda). Všeobecne platí, že skrutkované spoje dodávajú nástrojom zvonivejšie výšky (Fender) a lepené oblý, hutnejší dozvuk. Ako vidíme, vždy sa jedná o neúprosné buď - alebo a ideálny nástroj, univerzálny hermafrodit Fendergibson je skôr snom než realitou (i keď je nutné podotknúť, že luxusné nástroje fy PRS (Paul Reed Smith) a revolučné modely fy Parker sú v tejto oblasti už na hranici vysnívanej méty. Nič to však nemení na podstate veci, že Fender zostáva Fendrom a Gibson Gibsonom.

V súvislosti s rezonanciou je ešte dôležité vedieť pár faktov o krku a jeho výstuhe, tzv. "truss rod"-e (česky "táhlo"). Pri výbere nástroja sa neraz zabúda na fakt, že hmota krku, čo do výsledného zvuku, ale i celkového správania sa gitary, vládne takou istou dôležitosťou ako samotné telo. Krk je navyše vystavený oveľa vyšším technologickým a fyzikálnym nárokom než hocičo iné na gitare. Nielenže jeho materiál musí byť rezonančne na výške ale musí odolávať, vzhľadom k jeho objemu, značnej sile ťahu strún a to bez možnosti sebemenšej deformácie. Špecifiká jednotlivých drevín sme už vlastne opísali v predošlej časti článku, a tak nám teraz stačí upozorniť na niektoré možné kombinácie a typy krkov.

V kategórii Fender je klasickým prípadom monolitný javorový krk. Sú to známe "svetlé" krky, ktoré dodávajú nástroju onú pravú "pukavú", perkusívnu brilanciu. U Stratocasterov sa svetlé krky vyrábali až do r. 1959, kedy sa poprvýkrát objavili lepené hmatníky z palisandrov, mahagónov, ebenov a ružového dreva. Od výroby "maple-neck"-ov Fender dočasne upustil na základe neustálych sťažností gitaristov, že spotené prsty strácajú istotu na lesklých hmatníkoch (lakovaný povrch totiž nesal pot). To však, ako sa neskôr ukázalo, bolo oproti prvým prekvapeniam lepených hmatníkov úplne zanedbateľné. Stávalo sa totiž, že kompozitný krk začal už pár mesiacov po výrobe nadobúdať podobu špirály - drevá sa neznášali a začali "pracovať". To viedlo konštruktérov k myšlienke tzv. "skunk stripe"-ov, k zabudovaniu vertikálneho, tmavšieho, pásu mahagónu do horizontálnej hmoty krku. Tento patent mal zamedziť vytáčaniu krkov a stabilizoval ich pevnosť. (Pozn.: Kto mal možnosť vzhliadnuť pamätný koncert "Jimi Hendrix at Woodstock Festival" , si mohol povšimnúť, že Hendrix hral ešte na staršom, neprúžkovanom bielom Strate).

Hlavný rozdiel vo zvuku Fenderov s monolitným krkom resp. s lepeným hmatníkom, spočíva v tom, že materiál hmatníka, napr. mahagónová vrstva na javorovom základe, produkoval teplejší, jemnejší tón s mäkšími basmi a bol o trochu vhodnejší na skreslenú hru a vyšší drive. Ortodoxní bluesmani ako Buddy Guy, Hubert Summlin, Ronnie Earl, Duke Robillard, Jimmi Vaughan, medzi ktorých sa donedávna rátal aj Eric Clapton (dokážeme zabudnúť na Pilgrim?!), dodnes upredostňujú javorové krky bez lepených hmatníkov. Naopak blues-rockoví a rockoví gitaristi, ako Rory Gallagher, Ritchie Blackmore, sa držali tmavých krkov. Všetci z nich dobre vedeli prečo.

Skrytou súčasťou gitarových krkov sú ich kovové výstuhy, trus rod-y. Ich prítomnosť vo vnútri krku má svoju dôležitú funkciu: produkujú protinapätie k ťahu strún, čím zvyšujú pevnosť krku. Konštrukčne sa nejedná o žiadny zázrak - je to obyčajná oceľová (alebo hliníková) oska, na jednom konci ukotvená napevno, na druhom vybavená závitmi a matkou, ktorej otáčaním môžeme regulovať lukovité prehnutie krku v smere ťahu strún. Okrem opatrného zaobchádzania (na rozdiel od iných vecí okolo nás sa totiž nesmú pretiahnuť!) je v ich prípade dôležité vedieť i to, že musia byť neustále v napnutom stave. Uvoľnená kovová výstuž krku može absorbovať vibráciu dreva a znižovať celkovú rezonanciu nástroja (nehovoriac o tom, že v povolenom stave môže napínacia oska výstuhy krku sama rezonovať a obohacovať gitaru o nežiadúce pazvuky).

Ďalším významným prvkom v rezonančnej charakteristike elektrickej gitary je sklon hlavice. Keď porovnáme úhol sklonu hlavice voči hmatníku na nástrojoch Fender a Gibson, vidíme, že prvý je menší a druhý výrazne väčší. Ide o silu, ktorou napnutá struna pôsobí na telo v bode nultého pražca a tým pádom o mieru prenosu vibrácií. Gitara, ktorá má v tomto bode príkrejší úhol, bude mať zvýšený sustain a hutnejšiu farbu zvuku, kým tá s menším úhlom teoreticky menší sustain a slabší, perkusívnejší zvuk. Slovko "teoreticky" je tu podstatné, pretože struna sa nedotýka nástroja len v mieste nultého pražca, ale aj v mieste kobylky. A práve tu spočíva silná stránka Fenderov, ktoré majú väčšinou strunu ukotvenú spôsobom "through the body", tj. cez telo. Struna následkom čoho má neporovnateľne vyšší tlak na kobylku než v prípade Gibsonov, kde výška struníka je síce nastaviteľná, ale nikdy nemôže dosiahnuť úhol Stratocastra či Telecastra. Rezonancia gitary s nižším sklonom hlavice je síce živšia, ale nie tak mohutná ako s príkrejším sklonom. Je to tým, že rezonancia za nultým pražcom, následkom zvýšeného tlaku u Gibsonov, je čiastočne umŕtvená, nepokračuje až k mechanike ako u Fendrov. Konštruktéri nástrojov uvádzajú, že tu nejde ani v jednom prípade o celkovú stratu rezonancie, ale skôr o potlačenie len istého druhu frekvencií v prospech iných. Aj táto skutočnosť prispieva k "otvorenejšiemu" zvuku Fendrov, resp. k "temnejšiemu" koloritu Gibsonov. Naviac hlavice, nakoľko sú širšie, sú u Gibsonov obyčajne zhotovené z kompozitného materiálu (spravidla až z troch kusov dreva) sa v oboch prípadoch správajú rozdielne (ako vieme Fender používa monolitný kus v celej dÍžke krku a hlavice). Kým gitary typu Fender rezonujú v plnej dÍžke tela vyrovnane, gitary typu Gibson dostávajú následkom silnejšieho tlaku na nultý pražec viac "šťavy" späť do samotného tela.

Kvôli úplnosti by bolo potrebné prehodiť pár slov aj o hmatníku, pražcoch, mechanike, nultom pražci a kobylke. Kto by si myslel, že spomenuté "prkotinky" už nesúvisia s našou témou sa mýli - súvisia. Síce nemajú na výsledný zvuk až taký dopad ako doteraz zmienené činitele, ale predsa môžu výrazne pozmeniť celkové správanie sa gitary.

Najprv o hmatníkoch. Rozpoznávame dva základné druhy: drevené a syntetické. Medzi najčastejšie používané prírodné materiály patria javor, eben a ružovník, medzi umelé priraďujeme grafit, sklenené vlákna a fenolové plasty. Ebenový hmatník dodáva gitare veľmi pohotový atak, jasnú artikuláciu a čistotu tónu (ebenovým hmatníkom sú vybavené napr. luxusné lubovky Gretsch, ktoré v poslednom čase spopularizoval Brian Setzer a pred ním napr. legendárny Chet Atkins). Nástroje s ebenovým hmatníkom sú mimoriadne vhodné pre gitaristov (i basistov) využívajúcich slapping, či obojručnú hru prírazmi.

Javorový hmatník je menej perkusívny a menej pohotový než eben, má plynulejší dozvuk, vačšiu harmonickú vyváženosť a príjemný, jasný tón. (Ide o už spomenuté gitary s javorovým krkom, bez lepeného hmatníka).

Hmatník z indického ružovníka pôsobí teplejším tónom než eben či javor, ktoré sú hustejšie drevá. Prítomnosť prírodných olejov a živíc v tomto dreve je príčinou, že tóny gitary akoby "pomalšie rozkvitali" a zneli lahodnejšie, vlažnejšie.

Medzi alternatívne materiály hmatníka patrí už spomenutý pao ferro, juhoamerické tvrdé drevo, objavujúce sa napr. na signovaných modeloch Fender S. R. Vaughan Stratocaster. Tento druh kombinuje teplý tón ružovníka s hladkým povrchom ebenu.

Syntetické hmatníky sa vyznačujú extrémnou odolnosťou a hustotou, pričom zvukovo sú chladnejšie, pripomínajúce skôr eben a javor než ružovník. Majú náchylnosť zvýrazňovať výškové frekvencie a neobyčajne precízne artikulujú aj stredy - to sa však nedá už povedať o basových tónoch. Takéto gitary v porovnaní napr. s klasickými hmatníkmi znejú skôr hi-fi než low-fi, skôr "digitálne" než "analógovo". Ale čo jedných odradzuje, druhých nadchýna. (Pozn.: Niektorí hráči by odprísahali, že aj značky na hmatníku ovplyvňujú tón nástroja. Možné je všetko, ale zaváňa to už čiernou mágiou. Čo myslíte?!)

O pražcoch by sme mali vedieť, že ich akosť vi ac ovplyvňuje pocit pri hre než samotný zvuk nástroja. Čo sa týka ovplyvňovania zvuku gitary, tak tu skôr panuje názor, že dôležitejšími činiteľmi než samotná veľkosť (hrúbka a výška) sú tvarovanie profilu (crowning) a vyrovnávanie povrchu. Ide vlastne o miesto dotyku struny s pražcom a tým aj o dôležitý úsek v tvorbe tónu. Pražec by mal byť na povrchu oblý, aby sa struna kontaktovala s ním len v jednom bode a dostatočne vysoký na to, aby sa struna pri ťahaní nevyšmykovala spod prstov. Takto reagujú napr. niektoré staršie Fender gitary, s pôvodným pražcovaním alebo aj ich "reissue" napodobeniny, ktoré majú extrémne tenké a nízke "vintage" pražce. Oveľa pohodlnejšie sa ťahajú struny na mohutnejších pražcoch gitár Gibson. Väčšina dnes vyrábaných modelov - a to aj u zn. Fender - je už preto vybavená pražcami ráže "medium jumbo", teda vyššími i hrubšími, než gitary z 50. a 60. rokov.

Je zaujímavé, že napr. u gitár Gibsoniek výrobcovia s obľubou korunujú pražce "naplocho" - tj. tak, že struna sa dotýka povrchu pražca v ploche a nie v bode. Tento úkaz má údajne, podľa majstra Rogera Sadowského, spôsobovať stratu presnosti v ladení a tonálnu nejasnosť. Neviem, ja som na svojom nástroji nič podobného nespozoroval a pražce boli už aj brúsené. Jeden z najuznávanejších gitarových šamanov, opravár Dan Erlewine, poukazuje aj na fakt, že tenšie pražce spôsobujú "sklovitejší" zvuk než pražce jumbo a to z dôvodu, že sa kontaktujú s hmatníkom v minimálnej miere. Podaktorí gitaristi zase tvrdia, že väčšie pražce predlžujú dozvuk (sustain) nástroja - práve vďaka väčšiemu kontaktu pražca s hmatníkom a silnejším prenosom rezonancie struny do hmoty krku. A v neposlednom rade odzneli aj názory, že zmenu tónu u vysokých pražcov zapríčiňuje jednoducho fakt, že u týchto musíme zvýšiť dohmat (čiže vzdialenosť medzi strunou a hmatníkom) - čo znamená, väčšie napätie struny a zákonitý nárast sily zvuku. Zostaňme pri tom, že každý z nich má kus pravdy.

Ďalšou z "nepodstatných" maličkostí je ladiaca mechanika. Že na nej sa nehrá, to všetci vieme - ale nezabúdajme, kľúče sú z kovu, majú svoju váhu, ktorá mení celú skladbu nielen hlavice, ale aj vyváženia celého nástroja, čoho výsledkom môže byť aj zmena celkovej rezonancie .(!) To, že ako vaša gitara zareaguje po výmene staršej mechaniky z ľahšieho kovu za ťažšiu, modernejšiu, nemôžete dopredu vedieť - ale že nezostane úplne rovnaká, v tom si môžete byť skoro istí. A to sme ešte nechali bokom také drastické zásahy, ako namontovanie zámkov (ďalší kov v jednom z najcitlivejších bodov gitary, v jednom z dvoch prenosných bodov vibrácie strún v polohe nultého pražca!.) alebo barbarský akt výmeny klasického tremola (u gitár typu Fender) za dvojkilogramový Floyd Rose, čo v prípade starších, ľahších tiel môže znamenať tichú rozlúčku so zvukom. (Pozn.: Je ťažké si predstaviť, ako by znela taká metalistická Jacksonka či Ibanezka bez tých pár kilov železa navyše, ale dovolím si tvrdiť, že ak znejú v plnej poľnej veľmi dobre, znela by vo vychádzkovom kroji ešte "výbornejšie").

Začiatkom 70. rokov prebehla svetom gitaristov mánia meniť plastové, či kostené nulté pražce za mosadzné. Viedla ich k tomu dezinformácia v tom zmysle, že mosadz zvyšuje dozvuk nástroja. Zabúdali pritom na elementárnu logiku veci, že mosadz v mieste nultého pražca prispieva k celkovému sustain-u len v prípade hry na prázdnych strunách. Ako náhle prichytíme strunu, čo i len v prvej polohe hmatníka, už sa význam nultého pražca blíži nule. Na druhej strane o nultom pražci platí to isté konštatovanie ako v prípade spojenia krku s telom gitary: musí byť dôkladne vsadené, s pevným ukotvením (lepením) pričom v plnej ploche musí kontaktovať krk resp. hmatník. V opačnom prípade nástroj stráca na rezonančnej kapacite a môže sa stať, najmä na prázdnych strunách, tupším a hluchším. (V súčasnosti sa okrem plastov a kostí objavujú na niektorých značkách aj grafitové a duralové nulté pražce).

A predtým, než ukončíme ďalšiu kapitolu o gitarovom zvuku, si povieme pár slov o kobylke a tremolu. Najmä tá prvá z menovaných má kľúčovú pozíciu v rezonančnej charakteristike nástroja. Ide vlastne o druhý kritický kontaktný bod struny s telom. Pevné kobylky (napr. Gibson) prenášajú viac bezprostredných vibrácií do korpusu než kobylky spojené s pružinovým tremolom. Gitary s pevnou kobylkou znejú, v porovnaní s nepevnými, hutnejšie, konkrétnejšie. Gitary s klasickým tremolom majú perkusívnejší a trochu "voľnejší", otvorenejší tón, ale dostávajú od strún ešte stále viac zvukových informácií než gitary so systémom Floyd Rose. A to z jednoduchého dôvodu: tlak strún, prechádzajúcich skrz telo gitary je predsa len výrazne väčší než u strún prichytených iba skrutkou nad korpusom. Pre staršie typy gitár, s pôvodnými (predpokladám pasívnymi, nedaj bože jednocievkovými) snímačmi, znamená preto "double locking" (dvojzámkové) tremolo vždy menšiu katastrofu. Modernejšie nástroje, už rátajúc s úbytkom v rezonancii, sú preto starostlivo konštruované a osadené aktívnymi dvojcievkami.

Kvalitu kobylky určuje logicky aj materiál, z ktorého sú zhotovené. Napr. kobylka zo zinkovej liatiny bude mať diametrálne odlišný prenos než kobylka z vysústruženej ocele. Dokonca kamene v kobylke ak sú liatinové (ako v prípade gitár Fender 1954-61) sa správajú rozdielne než tie, ktoré sú lisované. Blok klasického tremola, v ktorom sú ukotvené struny, mení svoje rezonančné vlastnosti na základe toho, či bol zhotovený z ocele, alebo hliníka (väčšina názorov sa zhoduje v tom, že hliník je vhodnejší na výrobu blokov, nakoľko dodáva prenosu širšiu frekvenčnú škálu než oceľ).

A záverom ešte jeden bonbónik od Rogera Sadowského, podľa ktorého prítomnosť mosadze v kobylke pôsobí ako "likvidátor vibrácie strún".(!) Majster by mal mať recht a nechcem protirečiť. Zároveň však nechápem, prečo by takí veľkí seniori, pionieri rokenrolu a gitary gitár na sebe trpeli takéto ničomné tlmiče - a to jeden vedľa druhého?! Viete si predstaviť, ako by znel napr. kultový model, Telecaster 52, bez tých troch ozrutných mosadzných valčekov? Ja nie.