Ako Vám znie „Dzipsonka“?

Malá anatómia gitarového zvuku - díl I.

Jednoznačne určiť, ktorá časť gitary, resp. jej príslušenstva, je z hľadiska tvorby "ideálneho" tónu najpodstatnejšia, by bolo prinajmenšom takým nezmyslom ako vyhlásiť niektorý orgán ľudského tela za absolútne najdôležitejší.

Zdravý gitarový zvuk je, ako vieme, podmienený takými veličinami ako subjektívny vkus, štýlová orientácia (čo je pre jazzmana rajská záhrada, môže byť pre rockera zlý sen a opačne...), kompozičný zámer alebo, ako to neraz aj býva, jednoducho z núdze cnosť (je výhodnejšie považovať za dokonalé, to čo máme, než túžiť po tom, čo nemáme - a možno ani nikdy mať nebudeme!). Predtým, než by sme sa pustili do rozboru jednotlivých komponentov záhadného reťazca, bolo by vhodné si načrtnúť, ktoré sú to činitele, ktorých spolupôsobením vzniká "sound" gitaristu, tj. výsledný zvuk elektrickej gitary.

Človek, ktorý sa dlhé roky venoval výlučne hre na akustický nástroj, môže mať dojem (čo veľmi nerád, ale celkom úprimne dosvedčujem na vlastnom zahanbujúcom príklade), že tajomstvo celého princípu tkvie v oceľových drôtoch, ktoré sa kmitajú nad magnetmi, a to všetko je našprajcované na kuse akejsi dosky - čo môže byť drevo, umelá hmota, kov alebo čokoľvek. Stačí to potom kdesi zapnúť, zosilniť signál a hotovo: T-Bone Walker, Hendrix, Clapton, B.B. King, Kossoff, Page, Santana sú na dosah... Pravda je však niekde úplne inde. Našťastie.

Výsledný zvuk elektrickej gitary je zložitou súhrou viacerých menných a neznámych, ktorých začiatok by sme mohli, pri troche nadsádzky, hľadať v schopnosti, resp. zámere (intencii) muzikanta, a koniec v molekulárnej štruktúre reproduktorových skríň. Ale buďme skromnejší a zúžme škálu "len" na sedem nasledovných oblastí, ktoré uvádzame v názornej postupnosti tvorby elektrického gitarového zvuku - bez ohľadu na ďalšiu štúdiovú kozmetiku, ako mixovanie, fixovanie, maskovanie, flirtovanie, kastrovanie a pod.

Oblasti, ktorým sa budeme venovať, budú nasledovné:

  • trsátko (plektrum)
  • struna
  • typ gitary
  • snímač
  • kábel
  • zosilňovač
  • reproduktor
  • Trsátko

    To, čím brnkáme, býva najčastejšie zanedbávaným, a preto aj najpodceňovanejším článkom v procese gitarovej hry. Veď ono to je taká maličkosť... Lenže z maličkostí môžu vyrásť neraz ohromujúce veci (a nemyslím tým nutne na prípad Jurského parku...). Dejiny gitarovej hry by v tejto oblasti museli vychádzať od ľudských nechtov, či končekov prstov, cez rôzne drievka, kúsky kovu, kože, kostí, rohoviny, kamienkov, sklíčok, lisovaného textilu cez klasický celuloid, nylon, až po delrin, stiffo nylon a "kozmické" materiály najôznejších "speed-pickov" a ich kombinácií, ktoré otvárajú pred metalistickými brúsičmi celkom reálne možnosti dostať sa do zlatej Guinnessovej knihy rekordov. Ale zostaňme u toho, o čo nám v prvom rade ide - u hudby a u konkrétneho, živého gitarového zvuku.

    Čo by sme mali pri výbere trsátka brať v úvahu, sú predovšetkýcm sila (hrúbka), pružnosť, tvrdosť (hustota materiálu), tvar a v neposlednom rade povrch, teda opracovanie okrajov, pričom každý z nich výrazným spôsobom ovplyvňuje rezonanciu struny, a tým aj zvuk. Záleží len od nás, či chceme mať jasný, alebo temný, ostrý alebo tupší, stredový, výškový, či basový, silný, alebo slabší tón. Pre názornosť uvedieme modely dvoch extrémnych prípadov, ktorých kombinácie sa v praxi objavujú najčastejšie.

    To, čo priamo ovplyvňuje silu tónu, sú podľa možnosti tvrdšie, hrubšie a menšie plektrá s nie príliž ostrým okrajom (ostré okraje nepríjemne zvýrazňujú výšky na úkor stredov a basov!). Takéto parametre zvýrazňujú pomerne bohaté spektrum frekvencií, tzn. produkujú silný stredový zvuk so zastúpením basov i potrebných výšok a dokážu poriadne rozkmitať aparát. Preto, kto sa orientuje na skreslené tóny v akejkoľvek podobe, teda na dlhší sustain (husľovitý dozvuk), by nemal podceňovať túto skutočnosť. Navyše načrtnutá kombinácia dovoľuje gitaristovi luxus, ktorý sa ináč nemôže podariť: totiž slabším brnkaním (pri správnom nastavení aparátu!) môže dosiahnuť relatívne čistý tón (napr. rozklad akordov) a pri opretí sa do struny (napr. v sólových partiách) gitara začne zrazu krásne spievať. Jednoducho dynamické možnosti takejto kombinácie sú širšie.

    Naopak, slabší, trblietavejší zvuk vznikne použitím mekšieho, tenšieho, väčšieho trsátka aj s ostrejším okrajom. Čistotu a vzdušnosť zvuku, ktorý vznikne za použitia takýchto materiálov, rozpoznáme na prvé počutie. Ak máme do činenia napr. s 12strunovým (doprovodným) nástrojom, niet ani lepšieho výberu - nechceme však, preboha, napodobňovať dravosť tónu Stevie Ray Vaughana!

    Z uvedeného vyplýva, že napr. veÍké (trojúholníkovité) plektrum, s maximálnou flexibilitou a silou pod 1mm, bude mať v porovnaní s tvarovo menším, ale o to silnejším plektrom o hrúbke 1,5 až 2 mm, vzdušný, krehký, priezračný, ale nestredový, slabý a krátky tón, bez "šťavy" a bez basov, ktorý je preto menej vhodný na prebudený, "drive" zvuk, ale na čistý kanál môže občas dobre poslúžiť práve tento typ.

    Čo sa týka materiálu plektra, situácia nie je o nič jednoduchšia. Nylon, ktorý sa rozšíril v 70. rokoch, má v porovnaní s celuloidom mäkší nábeh (attack) - najmä vo vyšších polohách, a rozochvieva najmä stredové zvukové spektrum nástroja (práve preto je vhodnejší na také extrémne skreslenia, kde už nemožno očakávať čitateľné dvoj-, trojzvuky, čo je vlastne prípad väčšiny "moderných" gitarových zvukov). Nylon ale zaujímavým spôsobom dokáže viac "rozrevať" výšky než celuloid - táto jeho vlastnosť však nie je univerzálna: nevzťahuje sa totiž na basové struny. Hovoríme, samozrejme, v oboch prípadoch o hrúbkach nad 1mm! Veľmi pritom záleží na dôkladnosti opracovania okrajov plektra. Surovo zrezané, alebo jednoducho ostré hrany dávajú nadmerný priechod čistým výškam, ktoré potláčajú ako stredy, tak aj basy výsledného zvuku - a navyše veľmi nepríjemne spomaľujú hru (plektrum musí prekonávať väčšie prekážky v hrane než u hladších a oblejších druhov). Naopak hladké, "klzké" okraje, ako u väčšiny trsátok zn. Fender Classic Celluloid, poskytujú vyrovnaný tón v plnej tonálnej škále t.zn. výšky, stredy, basy, náraz i dozvuk (aj keď tieto trsátka nám môžu akusticky pripadať trochu "hluchšie") strunou, dosiahneme ostrý, artikulovaný tón, a ak ho nakloníme do strany, tón mekne a stráca sa typický celuloidový "klepot" (táto vlastnosť sa využíva napr. u kobylkového snímača čistých Stratocastrov vo vyšších polohách, kedy už ostrosť začína potláčať harmonickú kompaktnosť celkového zvuku). Podstatná je však aj v tomto prípade sila (hrúbka) trsátka, ktorá by mala byť minimálne okolo hranice 1mm, aby sme dokázali do struny vložiť výraz a nie ju len "pohladkať". (Pozn.: zvuk plektra si môžeme jednoducho sami upravovať a experimentovať s ním podľa ľubovôle a časových možností - stačia k tomu jemný brúsny papier, alebo kozmetický pilník na nechty, prípadne kúsok kože na doleštenie).

    Jeden z renomovaných amerických gitaristov Eric Johnson (ktorý najčastešie používa nylonové trsátka Dunlop Jazz III) napr. v jednom rozhovore ako kuriozitu uvádza, že už ako chlapca ho veľmi zaujal zvuk gitary Erica Claptona, zo slávnej éry Bluesbreakers Johna Mayalla, ktorý nevedel on ani jeho priateľia dosť dobre napodobniť, až kým niekto z nich neprišiel s absurdným nápadom vkladať do koncov trsátok kúsky kovových čepelí, napr. nožov (!). A ako sám hovorí, "začalo sa to zrazu podobať". Nuž fantázii sa medze nekladú, ale tón a la raný Bluesbreakers mal korene asi predsa len niekde inde než v nožíkoch. Ale k tomu sa ešte vrátime.

    Medzi legendárne zvuky ovplyvnené materiálom plektra by sme mohli ešte zaradiť napr. Freddieho Kinga, ktorý používal v "kontrapunkte" celuloidový náprstok na palci a niklovo-strieborný na ukazováku, Alberta Collinsa, na ktorého zvuk v nemalej miere pôsobili extrémne silné nechty pravej ruky (podľa očitých svedkov až pazúry) geniálneho Mikea Bloomfielda, používajúceho surovo zrezaný celuloid v kombinácii s nechtami, Roya Buchanana, ktorý presvedčil mnohých skvelých hráčov Telecastera (medzi nimi napr. Dannyho Gattona) o výhodách menších a hrubších "jazz-pick"-ov, umožňujúcich v kombinácii s dotykom bruška palca tvorbu efektívnych flažoletov, Briana Maya, ktorý dlhé roky používal (údajne) obyčajnú kovovú mincu, či hippie-dedka, Jerryho Garciu z Grateful Dead, ktorý, aby sa vyhol "zvukovým klamom ohybu", v posledných rokoch života prišiel na chuť mohutným karbónovým trsátkam zn. Adamas o hrúbke až nad 2 mm! Napriek širokej škále výberu, ktorý nám súčasný trh s hudobnými doplnkami ponúka (veď len cenové rozpätie jednotlivých trsátok sa pohybuje zhruba od 8 do 400-500 koruniek i viac za kus!), mnohí majstri Fenderov a Gibsonov sa spoliehajú na holé prsty - menujme aspoň jedného z najznámejších - Jeff Beck. Sofistická rada na záver: vyskúšajte všetko, čo vám príde pod ruku - lebo veci okolo nás nie sú ani dobré, ani zlé, iba iné. A ako sa píše vo veľkej knihe Experience: skúseností nikdy nie je dosť.

  • Struny

    Pomerne viac než o význame plektra v tvorbe zvuku elektrickej gitary sa vie o strunách. Možno aj preto, že s nimi už nemožno tak svojvoľne nakladať ako s plektrom. Struny jednoducho musia byť. Otázkou však stále zostáva aké? Aj tu, podobne ako u trsátok, sú rozhodúce faktory opäť materiál, sila a povrch (spôsob vinutia).

    V prípade elektrickej gitary sú najbežnejšie dva základné druhy materálov: nikel a oceľ, medzi ktoré sa v posledných rokoch pomerne úspešne vsunul ich kríženec, poniklovaná oceľ (nickelplated steel). Ako už správne predokladáte, pôjde tu o magnetizmus: niklové struny, resp. ich vinutie (lebo struny e1, h2 a g3 sú vo väčšine prípadov nevinuté a tým pádom čisto oceľové), majú o čosi menšiu magnetickú silu, čiže slabší signál, než struny s oceľovým vinutím. Ich tón bude preto síce menej agresívny, ale o to teplejší, "drevnatejší", biologicky bezprostrednejší, podľa mnohých pravoverných hráčov i vznešenejší. Navyše nikel je oveľa príjemnejší na dotyk než chladná a tvrdšia oceľ. Takéto niklové struny sa v jazzovej, bluesovej i rockovej hudbe používali až do 60. rokov skoro výlučne. V poslednom čase prežívajú veľký come-back a výrobcami bývajú cejchované prívlastkami "pure nickel", "vintage", "heritage", "classic", "original" či "re-issue" (alebo všetkými naraz). Doporučujem ich každému, kto sa neorientuje na metal, punk či techno...

    Ďalšou určujúcou vlastnosťou je sila, tzn. hrúbka struny. Tu znova platí podobné pravidlo ako u plektra: čím silnejšia je struna, tým mohutnejší je zvuk. Ale aby to nebolo predsa len až tak jednoduché, musíme si hneď povedať, že medzi nevýhody extrémne silných strún (v gitaristickom žargóne označovaných za "jedenástky, dvanástky, trinástky" atd) patria sťažená hrateľnosť - tzn. fyzicky náročnejší dohmat a ťahanie - znížená brilancia zvuku súvisiaca s nepatrnou stratou výšok, napr. u rozložených akordov (o potrebe kvalitných, neohybných krkoch gitár už ani nehovoriac). Hrubšie struny okrem toho viac rozochvievajú gitaru v nižších polohách než vysokých, kde tenšia struna pôsobí nad oktávovým éčkom neraz "spevavejšie" než silná. Práve preto sa hrubšie struny používajú pri tzv. podladeniach, a to minimálne o poltón - ale sú aj prípady, napr. u "kovákov" zn. heavy, trash, death, necro apod, že sa podlaďujú až o niekoÍko tónov. Najrôznejšie alternatívne a experimentálne ladenia nepoužívajú len kapely ako Sonic Youth či anti-giataroví hrdinovia typu Pavement, ale aj niektorí ortodoxní bluesoví gitaristi (A. King, A. Collins, J. Winter a.i.) - pričom sa kombinujú najrôznejšie hrúbky strún v ľubovľnom poradí, závislom na ladení nástroja buď do uzavretého, alebo otvoreného akordu.

    Ako príklad zdravého podladenia nech poslúži gitarový zvuk tragicky zosnulého, a už spomenutého, Texasana Stevie Ray Vaughana, ktorý používal síce extrémne silné struny, ale o poltón voľnejšie napnuté. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť jednu zaujímavú a známu paralelu s Hendrixom. Totiž gitaristi, ktorí sa ho snažili a snažia nejakým spôsobom napodobňovať a kopírovať - nech to je už S.R. Vaughan, J. Lang či K.W.Shepherd, si museli veľmi rýchlo všimnúť, že aj jeho gitara je o poltón pod zaužívanou normou. Všetci z nich však boli zástancami teórie "čím hrubšia struna, tým hutnejší zvuk" a najmä vďaka nim sa udomácnilo v americkom gitaristickom slangu príslovie "No pain, no gain" Avšak Hendrix, často uvádzaný ako jediný vzor spomenutých gitaristov, nepoužíval o nič silnejšie struny než väčšina vtedajších i súčasných gitaristov - ba čo viac: fy Ernie Ball, ktorej struny Jimi s obľubou používal, nedávno preukázala účtovným dokladom (!), že pre strunu e1 Hendrix často zháňal nikým nepoužívané, extrémne tenké 0.06, známejšie ako tenká g3 u 12strunových gitár). Tajomstvo veľkého zvuku strún čaká stále na rozlúštenie. Veď ide predovšetkým o hru, o jej úroveň, jedinečnosť a neopakovateľnosť - čo sú neraz fyzikálne i matematicky nepochopiteľné veličiny.

    Elektroakustické správanie sa struny, okrem uvedených skutočností, výrazne ovplyvňuje ešte spôsob vinutia, ktoré môže byť okrúhle (roundwound), ploché (flatwound) a všetko to, čo sa nachádza medzi nimi - teda prípady "half" (polookrúhle, poloploché, leštené polo-hladké atď.) Prierez vlákna u klasického vinutia je okrúhly - takéto basové struny (E6, A5, D4) majú najjasnejší zvuk, a preto sa najviac hodia pre rock, country, blues a pop a sú preto aj najrozšírenejšie. Vinutie jazzových strún, ktoré sú väčšinou oceľové alebo chrómové, býva v priereze ploché až stuhovité (flatwound) a poskytuje mäkší a hutnejší zvuk, vhodný pre hlbšie lubovky typu Gibson ES-175, L-4 s bohatou škálou harmonických stredových a basových frekvencií. Takéto hladké povrchy sú samozrejme pre ľavú ruku najpohodlnejšie, ale nehodia sa, žiaľ, pre každý druh hudby.

    V zásade platí, že silnejšie struny sú schopné produkovať hutnejší zvuk, a to aj pri nižších hlasitostiach a menšom drive. Oproti tenším strunám (napr. 0.08"-0.32, 0.09"-0.38) však takáto hutnosť tónu je v priebehu hry kontrolovateľná a dynamicky modulovateľnejšia. To znamená, že silnejšie nakreslené sólo na tenkých strunách može síce znieť pri vyšších úrovniach nakreslenia a hlasitosti takisto výrazne ako na hrubších, ale s jediným podstatným rozdielom: neumožňujú dynamické rozpätie, neumožňujú hráčovi pohotovo zahrať relatívne čisté, čitateľnejšie partie, ktorého sú hrubšie struny pri menšom náraze plektra schopné (a to ani v prípade lampového skreslenia, ktoré je, ako vieme oveľa životaschopnejšie v tomto smere než tranzistorové).

    A ešte dve poznámky na záver kapitolky o strunách. Tá prvá znie nasledovne: pre toho, kto vlastní len jednu gitaru, sú z hľadiska životnosti pražcov (vrátane nultého) pomerne nebezpečné časté striedania rôznych strún, tj. okrúhleho vinutia za ploché. Kanáliky, ktoré si struna počas hrania vytvorí, sa môžu v profiloch týmto spôsobom dramaticky meniť a prehlbovať až do stavu totálneho "bzkotu a hrkotu", kedy už nepomôže nič iné, len ich náročná a nákladná výmena za nové. Tá druhá: nešetrite na strunách - radšej potom na cigaretách a na pive. Pravidelné striedanie strún, tzn. pri pravidelnom hraní minimálne raz do mesiaca (!!!) by sa mali hluché "gumy" nahradiť skutočnými strunami, plnými strieborných výšok a čistoty (platí to obzvlášť naliehavo pre hráčov, ktorí si zvolili kombináciu Fender-Fender (t.j. gitara-aparát), ale nemali by túto radu podceňovať ani tí na opačnom brehu, totiž Gibson-Marshall. Ďakujem za vašu láskavú pozornosť.

    (Pokračovanie v budúcom čísle.)