Tohtoročná festivalová sezóna bola pre slovenské megafestivaly v znamení viacerých prvenstiev. Poprvýkrát mal termín oboch podujatí júlový dátum, poprvýrát pôvodne „ľudovejšia" cena vstupu na Hodokvas presiahla cenu lístka na Pohodu, hoci jeho program bol skrátený na dva dní. Prvenstiev a prekvapení však bolo viac. Niektoré z nich, spolu s pohľadom na technické zabezpečenie festivalu, sa vám pokúsi priblížiť nasledujúca dvojreportáž.
Streda 4. júla – prvé prekvapenia Hodokvasu
Do areálu Piešťanského letiska, ktoré už podruhýkrát hostí druhý najvýznamnejší slovenský festival sa dostávam v hodine H, keď už je festivalové dianie v plnom prúde. Zakúpenie lískov (Cena 1 599,- Sk predčila o stovku cenu lístka na Pohodu) a následné „náramkovanie" prebieha hladko. Tradičná krétska dýka ako nástroj na otváranie konzerv u ochranky nenachádza pochopenie, musí teda zostať v aute. Omnoho viac ale bolí pohľad na slzy návštevníkov pri likvidácii ich sklených fliaš s drahým alkoholom. Žiadna šanca na preliatie privezeného trúnku - pokiaľ tak neurobíte pred vstupom, fľaša putuje rovno do pristaveného kontajnera. Tu by určite nezaškodilo výraznejšie upozornenie formou agitačného billboardu.
Po vstupe do areálu zažívam prvé prekvapenie. Množstvom pletiva a bariér organizátori naozaj nešetrili. Tentokrát môže návštevník zabudnúť na stanovanie medzi pódiami, stanový tábor je striktne oddelený od areálu potom. Omnoho väčším prekvapením je však prístup k hlavnému pódiu, ktorý je taktiež dôkladne ohradený a osadený priebežnou kontrolou návštevníkov. A akoby bariér nebolo dosť, tesne pod pódiom sa nachádza ďalšia ohrádka, zrejme určená na eliminovanie nebezpečných predmetov, ktoré by mohli ohroziť účinkujúcich.
V pauze pred vystúpením britských New Model Army obchádzam zvukovku hlavného pódia, tá je však dôkladne ohradená a ukrytá očiam bežných návštevníkov. Audiosústava od L-Acoustic je našťastie dobre viditeľná. Tvorí ju 24 reproduktorov V-DOSC, 6 menších dV-DOSC a 32 subwooferov SB218. Po zhliadnutí niekoľkých skladieb „nového modelu armády", ktoré majú žánrovo blízko k romantike Sisters Of Mercy a pripravujú pôdu pre príchod Placeba sa presúvam k druhému hlavnému pódiu. Toto má podobne kompaktné rozmery ako minulý rok, tentokrát je navyše ukryté pod plachtou. Počas prípravy vystúpenia etnických Čankišou stihnem prehodiť pár slov so zvukármi. „Nič horšie ako toto si z hľadiska zvuku ani neviem predstaviť," sťažuje si majster zvuku za mixpultom. Hlavným problémom uzavretého stanu sú odrazy od stien, ktoré vytvárajú ťažko zvládnuteľný zvukový tunel. Na rozdiel od predošlého ročníka pribudlo aj náradia v mixážnom pracovisku. Mixuje sa na pulte Midas (zrejme Verona), o svetlá sa stará Avolites Pearl 2008. Prvá skriňa či skôr veža je osadená efektovými a dozvukovými procesormi M5000X a 2290 od TC Electronic, nasleduje reverb Yamaha SPX 2000 a trojitý kvartet známy z Bratislavských jazzových dní. Je zložený zo štyroch kompresorov DBX 160, štyroch BSS DPR 404 a do tretice štyroch dvojkanálových šumových brán Drawmer DS 201. Druhý stoh je korunovaný minidiskom Sony MDS-JE 640 a CD prehrávačom Technics SL-PS 670 A, pod ktorým sa skrýva husací krk interkomu Axxent MS 200. Dolná časť druhého racku je vybavená manažmentom reprosústav v podobe dvoch XTA DDP 226 a dvojitého tridsaťpásmového ekvalizéru XTA GQ 600. Sekciu uzatvára Waves MAXX BCL, kompresor pre zvýraznenie basov. Napriek takejto výbave sa zo zvuku v stane v exponovanejších pasážach vytvára nečitateľná hrča, ktorej by pomohlo jedine odstránenie bočných stien pódia.
Kúsok ďalej má svoje miesto minipódium, na ktorom sa pod záštitou Coca Coly realizujú amatérske kapely. Práve hrá akási indie rockovo-jazzová zostava. Gitarista evokuje vystúpenie Canned Heat z Woodstocku, dopĺňajú ho zručný basgitarista, bubeník a nápaditý improvizátor na klávesoch (Yamaha CS1x). Aparatúru minipódia tvorí ľahko prenosná Yamaha, na malom mixážnom pracovisku vidieť Behringer Eurolight MC2412 a Yamahu MG 16/4. Jedine chuť na „zakázanú" kofolu môže pokaziť radosť zo sledovania amatérskych kapiel, nahrádzajú ju malé plechovky Coca Coly distribuované snaživými hosteskami.
Zvečerieva sa a hlavné pódium sa pripravuje na vystúpenie Apollo 440. Stoja tu tri klávesové stojany, je vidieť MIDI kontrolér Roland A33, Fender Rhodes a viaceré syntetizéry Korg. Neďaleko ľavého klávesového hniezda stoja dve gitarové kombá Fender Twin Amp, basgitarovú aparatúru tvoria viaceré boxy Ampeg. V rukách gitaristu sa prestrieda krémový Fender Stratocaster a elegantný Parker Fly, živé basové tóny znejú pomedzi tony samplovaných zvukov z netradične tvarovanej basgitary Gus G3. Celý koncert Apolla sa nesie v duchu maximálneho nasadenia, akurát spevák sa napriek pozitívnej odozve pubika nasilu snaží vyburcovať náladu v hľadisku, čo sa mu neveľmi darí. Naviac jeho telesná konštrukcia akoby nestačila jeho hyperaktivite a miestami vyzerá dosť upachtený. Slovom Apollo nesklamalo ani nepredčilo očakávania. Zazneli notoricky známe skladby Raw Power, diskotéková Stop The Rock či Ain´t Talkin´ ´bout Dub s mierne modifikovaným gitarovým riffom.
Po vystúpení sa k pódiu hrnie dav fanúšikov odetých v čiernom, chvíľami máte pocit že ste na pohrebe. Niet sa čomu diviť, emotívna hudba britských Placebo v sebe nesie aj prvky novej romantiky či príchuť gotického rocku. Oba tieto žánre však ďaleko presahuje svojou tvorivou invenciou, na ktorej sa nemalou mierou podieľa aj osobitý vokál speváka Briana Molka. Vystúpenie je ladené v duchu skromnej profesionality, sústredenej hlavne na hudbu. Aparatúru na pódiu tvoria dva gitarové halfstacky od Marshallu a basová veža Ampeg SVT. V rukách speváka aj gitaristu vidieť prevažne lubovky a elektrické gitary značky Gretsch, basgitarista má na pódiu dva identické Epiphony Thunderbird, obľúbený to nástroj polovice osemdesiatych rokov. Prepracovať sa bližšie k pódiu je vďaka návalu fanúšikov v ohradenom priestore hlavného pódia prakticky nemožné, vzdávam teda svoje snaženie a onedlho zaspávam v stanovom tábore. Do uší mi znie Placebovský prídavok v podobe hitu Every You Every Me.
Štvrtok 5. júla – vrtochy počasia a gradujúca nálada
Opúšťam ospalú rannú náladu stanového tábora a zasiahnutý rannou smršťou dažďa sa s priateľmi presúvam do Piešťan absolvovať obed v miestnom Irish pube. Po návrate smerujem rovno k hlavnému pódiu, kde odpočinuté, miestami len čerstvo prebudené publikum zahrievajú zmesou ska, reggae, punku, hardcore a latina argentínski Karamelo Santo. Južná Amerika očividne nerieši žánre, ide tu predovšetkým o kontakt s publikom a vyváženú pozitívnu náladu – dokázali to už mexickí Los Del Abajo minulý rok na Pohode. Osemčlenný ansábel zahŕňa dvoch spevákov, trombonistu, saxofonistu, gitaristu, basáka, klávesáka a bubeníka. Gitarista však zahrá aj na kongá a klávesák odskakuje od svojho Korgu k timbales. Pri takomto nasadení publikum akceptuje aj upravenú verziu futbalovej hymny či prudké striedanie pokojných reggae nálad s exponovanými pasážami, doplnenými unisono melodickou linkou oboch dychových nástrojov. Z nástrojového parku vyčnieva okrem perkusií modrobiely štvorstrunný Rickenbacker v rukách napoly vyzlečeného basgitaristu.
Nasleduje vystúpenie Zóny A, ktoré sa časovo kryje s koncertami S.P.S a Hoten Toten na vedľajšom pódiu. Programová nevyváženosť, keď na oboch pódiách okrem punku nemáte možnosť vidieť nič iné je ďalšou trhlinou na kráse festivalového diania. Tá je naviac umocnená podpriemerným výkonom českých S.P.S (Zóna A si tentokrát drží svoj štandard započatý minulý rok) a znásobeným zlou akustikou vedľajšieho pódia. Ostáva napríklad navštíviť hip hop park či absolvovať odlišný druh kultúry v literárnom stane denníka Pravda. Vákuum v programe naruší až kanadské trio Nomeansno. Jedinečnosť ich hudobnej produkcie mi bola známa už dávnejšie z rádia Ragtime, ale výkon, ktorý páni okolo šesťdesiatky predviedli svojou energiou zrazil na kolená všetky punkové esá festivalu. Sparťanská aparatúra (dva halfstacky Marshall, jeden pre basgitaru frontmana Roba Wrighta) plus gitara Gibson SG a basa Squier Precision doplnené bicou súpravou dokazujú, že kvalita hudby je ukrytá predovšetkým v invencii a radosti z hry. Všetci traja páni naviac doplňovali svoj výkon vokálmi, čo najmä so šedinami na hlave a kmitajúcimi paličkami od bicích v rukách určite nie je nič jednoduché. Po prestavbe pódia (časť nástrojového parku tu bola už počas vystúpenia kanadského tria) prichádza na rad dávka reggae z Jamajky. Anthony B a jeho sedem sprievodných hudobníkov predvedú ešte lepší výkon ako rodáci Macka B minulý rok. Nefalšované jamajské rytmy ovenčené vokálom dvoch speváčok pôsobia magicky. Žiadne prehrávky notoricky známych piesní, ale nápaditá vlastná tvorba, pri ktorej by aj znovuoživení Wailers bledli závisťou. Mám pocit, že presne nad takýmto vývojom reggae by sa aj pán Robert Marley spokojne pousmial. Nástrojový park tvoria rovnako ako v prípade Macka B „bezhlavé" gitary a basa (mechanika Steinberger), kombo Roland a basový stack Trace Elliot. Klávesové hniezdo okupujú dva Korgy (jeden z nich je legendárny M1) a akési miniklávesy, určené zrejme pre analógové farby. Počas vystúpenia sa nad hlavy poslucháčov presunie letná búrka, ale ani tá neodradí približne dve stovky rozjarených fanúšikov, vlniacich sa v jamajských rytmoch pod pódiom.
Návšteva oddychového RM stanu prináša zaujímavý zážitok v podobe vertikálne orientovaných plazmových TV, ktoré reprodukujú obraz príchodzích návštevníkov stanu a tvoria z neho koláž na spôsob video DJingu. Stan Red Bull zas ponúka možnosť vidieť DJing metalovej hudby (!), návštevnosť však nie je veľmi vysoká. Zhliadnem úvod koncertu bratislavských gotických klaunov Last Days Of Jesus, ktorým sa podarí zvukovo predčiť svojich punkových predrečníkov aj napriek nepriazni uzavretého stanu. Počas krátkej letnej búrky, ktorá práve zúri nad letiskom zas nachádzam azyl v stane Zion Gate, kde znie mixovaná reggae a dancehallová hudba.
Krátke občerstvenie v spleti stánkov strategicky umiestnených k prístupu zo strany stanového tábora strieda letmé zhliadnutie kapely Marky Ramone & The Band. Tá udržuje punkovo orientovanú časť návštevníkov v pohybe, očividne však stavia na troskách slávy niekdajších Ramones. Presúvam sa teda opäť do rozmerného stanu vedľajšieho pódia, kde pripravuje zvukovú skúšku mne neznáma česká formácia Al-Yaman. Už príprava vystúpenia dáva tušiť nevídanú hudobnú produkciu – na pódiu sa vedľa bicej súpravy Tama a basového aparátu (osadeného hlavou Ampeg SVT-2 Pro) objavuje riadiacia MIDI klaviatúra s notebookom, rack osadený modulmi či efektami, djembe, elektrická gitara a akýsi etnický strunový nástroj. Charizmatickému frontmanovi obsluhujúcemu gitaru a ono hniezdo sa podarí vykúzliť pomerne slušný zvuk svojho stanovišta. Na pódium prichádza zmyselná speváčka orientálnych rysov a podľa prvého vokálneho prejavu pochopím, že lyrika Al-Yaman má od tej českej poriadne ďaleko. Ich hudba predstavuje zmes etnických vplyvov hudby Jemenu (odtiaľ názov kapely), ktoré sú premiešané hypnotickými elektronickými plochami, premyslenými basovými linkami a údernou kombináciou samplovaných beatov a skvele zahraných živých bicích. Ostávam s nadšením až do konca v prvom rade. Vzápätí utekám k hlavnému pódiu, aby mi neušla jedna z hlavných hviezd večera, kapela Machine Head.
Vchádzajúc do priestoru pred hlavným pódiom pociťujem zverský akustický tlak tejto americkej thrashmetalovej legendy a usudzujem, že ísť v tejto fáze vystúpenia rovno pod pódium je jednoduchý spôsob ako odísť z festivalu v sanitke. Hudobníci sekajú nástrojmi šípovitých tvarov ťažkotonážne riffy striedané rýchlymi sólami, to všetko v sprievode rýchlej a presnej kanonády bicích. Tá má ďaleko od pestrej rytmiky Davida Silveriu a je cítiť, že práve zmena rytmického cítenia vyniesla Korn a im podobné kapely nad tradičné poňatie tvrdej metalovej hudby, akú hrajú Machine Head. Frontman kapely v pauzách medzi skladbami počastuje auditórium niekoľkými dobromyseľnými vulgarizmami a k záveru obdarí jedného z fanúšikov svojím gitarovým trsátkom.
Nasleduje dlhšia prestavba pódia, po ktorej prichádza na rad hlavná hviezda večera, Korn. Ich vystúpenie z roku 2003 na americkom festivale Lunatic Luau 7 mám ešte v živej pamäti, vrátane PA systému JBL, ktorého možnosti zvukár očividne neodhadol. Som prirodzene zvedavý, ako sa popasuje s ich extrémne podladenými nástrojmi tunajšia aparatúra. Pódiová show sa tentoraz zaobíde bez interaktívneho premietania každého slova textu na pozadie, je tam len akási statická ponurá tvár. Na pódiu okrem hlavnej bicej súpravy vznikajú ďalšie dve (!) bubenícke hniezda a vpredu stojí kovový hermafrodit ako mikrofónny stojan (túto špecialitu pánovi Davisovi navrhol majster hrôzy H.R. Giger). Aparatúra je dôsledne pozakrývaná látkami, znalí fanúšikovia ale dobre vedia o podpisových vzoroch gitár Ibanez, ktoré páni z Kornu vlastnia a tiež o ich spolupráci s legendárnym Mesa Boogie. Koncert štartuje skladbami zo starších albumov, zaznejú Twist, Blind či Got The Life, priestor však dostáva aj vrstevnatejší materiál z nových albumov a na rad príde aj Davisovo sólo s gajdami. Zvuk aparatúry príjemne prekvapil, napriek komplikovanejšiemu zvučeniu je to ešte lepšie ako u Machine Head, aj časté podladené H na pätstrunke pána Arvizu (v kapele mu hovoria Fieldy) je zrozumiteľné. Za to patrí aparatúre aj majstrom zvuku moja poklona. Z ponurého image kapely trochu vyčnieva dlhovlasý blondín, obsluhujúci jednu z vedľajších bicích súprav, ktorý sa svojou hyperaktivitou pokúša ešte viac vyburcovať už aj tak dosť besniaci dav pod pódiom. Pán Davis po každom peveckom výkone odchádza kamsi k bicím, ktosi utrúsi poznámku, vraj tam má kyslíkový prístroj (žeby ďalší opotrebovaný rocker ?). Na jeho výkone sa to však nijako nepodpisuje a kapela ako celok pôsobí lepším dojmom ako pri vystúpení na amfiteátri vo Virginia Beach roku 2003. Po nutných prídavkoch opúšťam priestor hlavného pódia a smerujem do stanového tábora - Korn pre mňa urobili skvelú a definitívnu bodku za tohtoročným Hodokvasom.
Suma sumárum napriek preloženému termínu festivalu o jeden deň skôr a absencii pôvodne ohlásených Static X išlo o vydarené megapodujatie, ktoré však stále zápasí s detskými chorobami. Podarilo sa vyriešiť sťažnosti obyvateľov okolia letiska (hip hopový stan aj techno ostali ukryté v stane a nasmerované mimo obytných budov), avšak pribudli problémy nové. Na to, že letisko sa nachádza tesne pri infraštrukúre budov je hygiena stále na slabej úrovni a množstvo oplotenia návštevníkom na nálade nepridalo. Uvidíme, ako si s týmto všetkým Hodokvas poradí nasledujúci rok.
Deň D pre Pohodu – piatok 20. júla
Na rozdiel od Hodokvasu má festival Pohoda v Trenčíne jedno veľké sťahovanie dávno za sebou a jeho stabilným domovom je rozľahlé letisko za mestom. Prístup pre automobily a peších návštevníkov je riešený z dvoch strán, na každej je vytvorené stanové mestečko. Autom sa oplatí prísť skôr, v priebehu dňa sa na parkovisku vytvorí asi 50 parkovacích dvojradov a putovať ďalší kilometer k autu pre zabudnutý fotoaparát či kartu nie je nič príjemné. Zakúpenie lístkov, náramkovanie a vstupná kontrola prebieha bez problémov - klobúk dolu pred organizátormi a ochrankou Ares Security. Po postavení stanu smerujem rovno k hlavnému pódiu, míňajúc Tatra Banka Arénu a menší Orange stage, kde práve začína prvé vystúpenie. Hudba z Marsu tu strieda svoje rádiové hity so sympatickými rockovými variáciami trávnic a iných ľudových piesní. Hlavné pódium sa pripravuje na zahájenie činnosti, prvá tu bude hrať česká formácia Sunflower Caravan. Momentálne je však okolo mixážnej a osvetľovacej veže pokoj, nazerám teda dnu. Mixuje sa na pulte Midas Heritage 2000, pódiovú aparatúru si trúfam odhadnúť iba podľa odposluchov na Martin Audio. Môžem sa však aj mýliť, je totiž dôkladne ukrytá za plachtou s logom sponzora. Prvá z troch rackových veží obsahuje stabilizátor napätia Furman PL-8 E II, dva procesory riadenia reprosústav BSS FDS-388 Omnidrive, tridsaťpásmový ekvalizér Klark Teknik DN 370, grafický ekvalizér Yamaha YDG-2030, dvojkanálový kompresor/limitér Summit Audio DCL-200 a akéhosi staršieho súrodenca predzosilňovača Behringer Ultralink Pro 822. Zospodu rack uzatvára ďalšia skrinka starajúca sa o správne napájanie od Furmanu, tentokrát je to AR-1215J. Druhý rack je určený kompresorom, limitérom a šumovým bránam. Na vrchole je umiestnený Furman PL-Plus, pod ním sa nachádzajú kompresory DBX 165A a hybridný Summit Audio TLA-100A. Ďalší priestor racku patrí pomerne obľúbenému kvartetu kompresorov DBX 160 A, dvom kombináciám šumovej brány a kompresora DBX 166 XL a štyrom dvojkanálovým šumovým bránam Drawmer DS 201. V treťej rackovej veži ide hlavne o zvukové procesory. Istí ich ďalší Furman PL-Plus pod ktorým je dynamický dozvukový procesor TC Electronic 2290, jeden efektový procesor neznámeho výrobcu a Yamaha SPX 900. Dolná polovica racku je vymedzená pre harmonizér Eventide H3000, minidiskový rekordér od Sony a CD prehrávač Technics. Z prvého poschodia zvukárskeho stanovišta, ktoré patrí radeniu svetiel, vidieť bodový svetelný zdroj Robert Juliat Super Korrigan 1200W HMI.
Trio Sunflower Caravan svojím vzhľadom budí dojem českej mutácie britpopových kapiel, hudobne však ich inštrumentálky zapadajú najlepšie do krásneho tvorivého obdobia psychedélie. Žlté Hammondky napojené na béžový halsfstack Marshall vyludzujú melódie evokujúce kvetinové roky, frontman kapely ich navyše strieda s piánom. To všetko sa deje za podpory jednoduchých a účinných basových liniek (basa Epiphone v súzvuku so stackom Ampeg) a energických bicích. Veľmi vydarené otvorenie diania na hlavnom pódiu. Vedľajší Orange medzitým hosti energické dievčatá Gaia Messiah. Svoj koncert začínajú staršími skladbami, s ktorými zožnú najväčší úspech a ja sa nestačím diviť, že sa doteraz nepodarilo preniesť ohromnú energiu vokálu speváčky Marky Rybin, siahajúci od čistého spevu až po neuveriteľný murmur, do štúdiovej nahrávky. Za gitaristkou Morellou tentokrát stojí pevný základ v podobe dvoch dvoch hláv ESH so skosenými boxami a basgitaristovi sa o pevné spodky stará basová veža od Marshallu.
Hoci je tohtoročná Pohoda chudobnejšia o jedno otvorené pódium, väčší priestor dostal zastrešený, avšak nezakrytý stan NAY Tanečný dom. Tentokrát má v programe okrem výuky rôznych tancov aj vystúpenia živých kapiel či výuku spevu. Za mixpultom (Soundcraft Series Two) sa skrýva sympatický pán, ktorý ma ochotne nechá nazrieť do jeho zvukárskej kuchyne. Okrem spomínaného mixpultu je tu ovládanie svetiel JB Lighting Licon 1 a analógová kamera od Sony, slúžiaca zrejme na tvorbu koláží videa na pozadí scény osadenej plazmovými obrazovkami Panasonic. Zvukový rack je jednoduchý a majster zvuku úprimne ľutuje svojich kolegov od fachu, ktorí namiesto otvoreného prístrešku dostali na Hodokvase zvučenie uzavretého stanu. V racku sa pod napájačom Furman PL-Pro E nachádza rackový CD prehrávač Sony CDP-L11, efektový procesor Lexicon MPX 1 a Yamaha SPX 990. V dolnej časti má svoje miesto minidisk Sony MDS-E11 (spolu s CD prehrávačom slúžia na vyplnenie páuz medzi vystúpeniami a tiež na prehrávanie podkladov pri výuke tancov), dve štvorkanálové šumové brány BSS DPR 504, pár štvorkanálových kompresorov BSS DPR 404, tridsaťpásmový duálny ekvalizér Klark Teknik DN370 a riadenie reprosústav v podobe dvoch „omnidrajvov" BSS FDS-366. Takto vybavené mixážne pracovisko s minimálnymi obmenami zvláda okrem svojej bežnej úlohy zvukovej asistencie pri tanečných workshopoch aj zvučenie energických funkujúcich Rómov z Prahy Gulo Čar a ustojí aj nápor dychových nástrojov Boban i Marko Markovič Orkestar či tornádo perkusií brazílskeho mnohohlavého draka Moleque De La Rua. Po krátkej návšteve krytého tanečného Semtex stanu, kde predvádzajú EBM návraty osemdesiatych rokov českí Magnetik absolvujem obed v reštaurácii umiestnenej priamo v srdci areálu a vyrážam v poobedňajšej horúčave ďalej nasávať festivalovú atmosféru. Opäť krátka zastávka vo výbušnom Semtex stane, tentokrát na Moimir Papalescu & The Nihilists, ktorí ma však napriek svojej úprimnej snahe neudržia v nedýchateľnom ovzduší uzavretého stanu a s nádychom podvečera sa odoberám sledovať prípravy vystúpenia nórskej folkovej divy Mari Boine. Táto speváčka si ma získala ako sólovými počinmi, tak aj spoluprácou so saxofonistom Janom Garbarekom a musím priznať, že jej vystúpenie v načervenalej žiare zapadajúceho slnka bolo priam magické. Hlas mohutnej dámy tancujúcej po pódiu s červeným závojom by sám vydal na nezabudnuteľný zážitok, avšak spoločnosť výnimočných hudobníkov robí tento koncert ešte intenzívnejším. Rozložitý bubeník v úzadí citlivo tvaroval rytmy pre celú kapelu, naviac s akýmsi severským bubnom dotváral atmosféru nerytmických pasáží. Basgitarista intenzívne podfarboval tok skladieb a stihol do nich zapasovať aj niekoľko pekných vyhrávok. Dychovú sekciu tvorili pán s trúbkou, klávesami a Apple iBookom, ktorého protipólom na opačnej strane pódia bol chlapík s črtami domorodca spoza polárneho kruhu, hrajúci na rôzne exotické dychové nástroje. Jednoznačne najväčším zážitkom bol pre mňa hneď po magickom hlase Mary Boine jej gitarista, ktorý zo svojho Telecastera a podlahových efektov kúzlil melódie a plochy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Terje Rypdaal.
Zvukovým aj hudobným šokom pre mňa bolo aj vystúpenie formácie KTU v prepotenej a preplnenej Tatra Banka Aréne. Za touto skratkou sa neskrýva nik iný ako fenomenálny bubeník Pat Mastelotto z King Crimson, doprevádzaný Treyom Gunnom na Chapman stick a pekelným Kimmom Pohjonenom na elektrickom akordeóne, prepletenom so spústou efektov a schopnom vytvoriť prakticky akýkoľvek zvukový vnem. Pokiaľ si pod Chapman stickom nedokážete predstaviť nič konkrétne, postačí predstava dvoch gitarových či basgitarových krkov spojených v jedno s najhlbšími strunami dovnútra a tenšími von. Celé to je trochu inak ladené a hrá sa oboma rukami poklepom na spôsob tappingu, pričom každá strana nástroja vďaka separátnym snímačom môže produkovať odlišný zvuk (najlepšie k dokonalej predstave o nástroji pomôže vyhľadávanie podľa hesla na videoserveri YouTube). Pán Gunn svoj nástroj nijako akusticky neláska, používa komplikované postupy a v prevažnej miere skreslený zvuk, ktorý má v sebe skutočnú hutnosť dvoch gitár. Korunu celému vystúpeniu dáva harmonikár Kimmo Pohjonen, ktorý s výzorom pekelníka v čiernej sukni posúva do hľadiska doslova litosférické dosky abstraktných zvukov, aby sa vzápätí blysol temer čistým zvukom svojho silno elektrifikovaného akordeónu a následne vyskočil a zahral po svojom bluesové sólo na fúkacej harmonike. Jednoducho povedané neviazaná hudobná invencia v praxi.
Dôkladne hudobne ovlažený sa pokúšam absolvovať telesnú hygienu v šesťdesiatich spŕch od Avonu, čo sa mi na moje prekvapenie bez problémov podarí. Od hygienických zariadení na festivaloch tohoto druhu nemožno očakávať zázraky, avšak príjemne prekvapí teplá voda a prehlásenie náhodného fanúšika hladného po troche čistoty: „toto síce nie je nič extra, ale Pepsi Sziget má tristotisícovú návštevnosť a hygiena je tam oveľa úbohejšia". Cestou zo spŕch si zďaleka pozriem časť vystúpenia The Hives, ktorí síce nie sú moja „šálka čaju" a publikum musia do aktivity trochu postrkovať, avšak nemožno im uprieť výborný zvuk a shopnosť skvele baviť davy pod pódiom. Poslednou čerešničkou na torte je argentínsky fenomén Bajofondo Tangoclub, kapela schopná prirodzene skĺbiť elektronickú hudbu s prvkami tanga a emotívne silnou videoprojekciou. Zaspávam vo zvláštnom víre elektronického tanga doliehajúcom z Orange pódia.
Sobota 21. júla – absencia Air, Truffaz v Aréne a opera na hlavnom pódiu
Sobotné dopoludnie sa nesie v znamení rekordných teplôt a keď sa ortuť šplhá blízko k štyridsiatke, ocením posedenie v tieni stromov v Zóne ticha. Tú tvorí kaplnka uprostred poľa, ku ktorej vedie oplotený chodníček. Okrem cisterny s vodou sa tu nachádza aj malý divadelný stan, kde sa mi podarí zahliadnuť časť divadelného predstavenia Cirostratus. Hlavné pódium hosti temer na pravé poludnie Operu SND so sólistami Petrou Záhumenskou, Ľudovítom Ľudhom a Martinom Babjakom. Napriek problematickému zvučeniu, keď do pódiových mikrofónov dotiera vietor sa koncert vydarí. Mám pocit, že pre členov orchestra je tak trochu javiskom betónová plocha pod pódiom - takúto pestrú zmes roztlieskavajúcu Toreadora a nadšene sa hrnúcu za vodou pod hasičské delo totiž v SND určite len tak neuvidia.
Druhým prekvapením sú ostrieľaní Tata Bojs, ktorí napriek teplotám zahrajú s ľahkosťou aj svoje najenergickejšie skladby z albumu Futuretro, ako napríklad Toreadorská Otázka. Najviac mi však vyráža dych masa ľudí na betónovej ploche – mám pocit, že viac národa tu bolo snáď len na Asian Dub Foundation nejaký ten rok dozadu.
Dve vystúpenia odsledované na priamom slnku si vyberajú svoju daň a preto doplním deficit tekutín v polotieni maskovacej siete. Na Orange pódiu medzitým začína akési spomienkové obdobie na časy minulé, ktoré neveľmi presvedčivo otvoria Ventil RG, aby ich vzápätí vystriedala podstatne úprimnejšie pôsobiaca dixielandová formácia Funny Fellows, s ktorou si pár piesní odspieva aj legenda Jiří Suchý. Spomínanie trochu netradične uzavrú invalidní Ďuďovci, ktorých rómsky nápev sa rozlieha festivalovým areálom a v prídavku dôjde aj na „beatbox" – bicie tvorené ústami drobného mužíčka na vozíku dojmú nejedného poslucháča k slzám.
Vzápätí sa už pokúšam predrať do tradične preplnenej Arény, kde pripravuje svoje vystúpenie francúzsky jazzový trumpetista Erik Truffaz. Podobne ako na Bratislavských jazzových dňoch aj tu sa objavuje jeho elektrifikovaný ansábel, doplnený naviac Edom Hartcourtom za mikrofónom a gitarou, ktorý niekoľko skladieb odklonil z jazzového eklekticizmu smerom k viac mainstreamovým vodám. Objavuje sa tu ale kúsok z albumu Arkhangelsk, pri ktorom je práve jeho vokál dôležitým protipólom k Truffazovej zamyslenej trúbke. Farby nového jazzu podobne ako na BJD niekoľko rokov dozadu skvele maľuje naefektované Rhodes piano, striedané s nejazzovými plochami barového klavíra. Basgitarista a bubeník sú najsilnejšou oporou všetkých kompozícií, funkové či fusion linky sa prelínajú s rýchlou breakbeatovou rytmikou a jemnými vyhrávkami. Zvuk motora kapely pochádza z minimalistickej súpravy Gretsch a basgitaristov ojazdený Jazz Bass je cez dva-tri rackové efekty prepojený s hlavou a stackom Ampeg. Samozrejme nasledujú povinné prídavky, ktorých sa zúčastní aj trombonista fenomenálnej Eriky Stucky. Tá prevezme štafetu a poodhalí poslucháčom svoj osobitý pohľad na hudobný folklór rodného Švajčiarska. Medzi oboma vystúpeniami ma trochu zaskočí prehlásenie jedného z organizátorov, že členská základňa kapely Air, ktorá je jedným z headlinerov festivalu, síce dorazila, ale ich aparatúra uviazla kdesi za hranicami republiky. Air teda nevystúpia. Tu jasne vidím rozdiel medzi gigantickými show takzvaných „veľkých hviezd" a koncertom francúzskeho jazzového génia. Veľká hviezda je prakticky nemožná bez svojej nákladnej show, zatiaľ čo Truffazova nástrojovka bola zrejme objednaná vopred a s trochou snahy by bolo možné nahradiť akýkoľvek chýbajúci nástroj či efekt.
Opúšťam vydýchané ovzdušie Tatra Banka Arény a s nadšením privítam občerstvenie v okolí Orange pódia, doprevádzané osviežujúcou gitarou a africkými názvukmi Amadou Et Mariam z Mali. Zatiaľ čo ich piesne sú plné pocitov a prevláda v nich príjemná melodika, Konono No.1 ma svojou repetitívnou rytmikou z Konga časom privádzajú do šialenstva – mám pocit akoby som počúval jednu skladbu neustále dokola, naviac sa mi v stopách tejto pahudby do mysle vkrádajú spomienky na detské riekanky. Definitívnu bodku za festivalom spravia francúzi Orange Blossom a zvuková koláž, ktorú spolu so skvele aranžovanou, miestami ponurou videoprojekciou hrá v Semtex stane DJ Shadow.
Bodka za Pohodou je bodkou pozitívnejšou než v prípade Hodokvasu a je jasným dôkazom toho, že festival nie sú len megahviezdy, ale predovšetkým vyvážená programová štruktúra, žánrovo bohatý program a dobrá organizácia. Napriek zmeškanému vystúpeni Wu Tang Clan či Basement Jaxx nemám dojem, že som o niečo podstatné prišiel. Ani neprítomnosť brazílskych diev CSS či nemožnosť francúzskych Air nijako neublížila pozitívnej atmosfére, ktorá na festivale vládne. Ostáva len zaželať organizátorom veľa šťastia a tvorivej sily pri vysporiadaní sa so stále rastúcim počtom návštevníkov tohoto stále najväčšieho a najvýznamnejšieho slovenského festivalového podujatia.
