Snímače
V tejto časti sa budeme zaoberať ďalšími zložkami elektrickej gitary - a to predovšetkým snímačmi. Kto mal možnosť meniť na svojej gitare elektromagnety, nech to boli single, či humbuckery, vie, že takýto zásah môže znamenať drastické zmeny v správaní sa nástroja, a že okrem strún sú to práve snímače, ktoré dokážu vo zvukovom reťazci najdramatickejším (a cenovo najnenáročnejším) spôsobom meniť osobnosť nástroja. Keď už Larry Di Marzio tvrdí, že „..snímače sú jedným z najpružnejších článkov v zmene zvuku elektrickej gitary..“, nemá cenu tvrdiť niečo iné. Najvlastnejším poslaním snímačov je nielen produkovať signál, ale aj výrazne modifikovať zvuk nástroja. Ako Di Marzio ďalej uvádza: „..ak chcete zdvojnásobiť silu vašej gitary, alebo dosiahnuť jej zvukovú špičku 400 Hz, nemôžete to dosiahnuť výmenou kobylky - ale len výmenou snímača..“. Nesmieme však zabúdať na jedno: akustická informácia, ktorú gitara poskytuje snímačom, je kritická a rozhodujúca. Inžinier fy Di Marzio, Steve Blucher, varuje hráčov pred ilúziou, že snímač vytvára (!) zvuk... On nie ničím iným než médiom. Dokáže jedine len sprostredkovať to, čo sa už vlastne udialo medzi strunami a rezonančnou hmotou nástroja - dokáže vyzdvihnúť pozitívne zvukové kvality, ale nedokáže eliminovať negatívne! Je pravdou, že v niektorých prípadoch je možné radikálne zmeniť charakter nástroja prostredníctvom snímačov, ale neviem, či je to správne a účelné. Ak nástroju chýba sustain, má nevyváženú harmonickú škálu výšok, basov a stredov, výmena snímača nepomôže - dostanete „iný“, ale v žiadnom prípade nie „lepší“ zvuk. Naopak, ak gitara trpí opísanými nedostatkami, efektívnejší snímač iba znásobí všetky vady, miesto toho aby ich zastrel. (Korigovať tak výrazné nedostatky, ako napr. krátky dozvuk, absenciu basov, možno síce istými multiefektami a digitálnymi kúzlami, ale to obyčajne pripomína skôr pudrovanie zosnulého než zmŕtvychvstanie - namiesto zdravého zvuku dostanete iba syntetizátorový maglajz a depresiu z vyhodených peňazí.)
Nakoľko na stránkach jedného z prvých čísiel Music Store sa už uverejnil článok o elektromagnetických snímačoch, o ich delení a špecifikách, v tomto prehľade sa budeme venovať skôr ich praktickej zvukovej stránke.
Charakter snímača z hľadiska výsledného zvuku ovplyvňuje niekoľko veličín, ktoré sú vzájomne podmienené. Sú to: kvalita a zloženie magnetových jadier, hrúbka cievky, povrchová úprava (lakovanie), hustota a spôsob jej vinutia okolo jadier. (Veľa sa toho napísalo napr. okolo zvuku starých snímačov). Tzv. vintage snímače (nemyslím teraz „reissue“...) sa stále glorifikujú a ich správanie sa pokúšajú napodobniť výrobcovia najrôznejšími trikmi a zložitými technologickými postupmi. Najprv sa prikročilo k tzv. „age“-ingu, tzn. k umelému „zostareniu“ AlNiCo magnetov. Isté pokroky sa dosiahli napr. u fy Fender, Di Marzio a Seymour Duncan. Najnovšie prevláda názor, že špecifikum starých pick-upov bol len z polovice záležitosťou magnetov a dôležitú úlohu v procese zohrala oxidácia laku, ktorý sa nanášal na drôty... A ešte jedna bublinka na margo „vintage“: zvuk starých gitár je často obdivovaný na dobových nahrávkach Buddy Guya, B.B. Kinga, Erica Claptona či Jimmiho Page-a - iste, boli to všetko zvuky lampového raja - ale nástroje, na ktorých sa onehdá hrávalo, neboli niekedy staršie než rok... Že by sa v tom čase vyrábali kvalitnejšie gitary a lepšie snímače? Sotva. Ale pravdou je, že okolo kvality starých nástrojov je stále veľa záhad - i keď by sme nemali zabúdať na zákernosti trhu a šikovnosť ľudí narábajúcich s marketingom...)
Všeobecne platia zásady, že čím vyššia je hustota vinutia cievky, tým väčší je výkon snímača. Zákonite však dochádza ku kompresii elektromagnetických frekvencií (ako aj k zvýšeniu odporu) a tým vlastne aj ku strate prirodzených harmonických väzieb. Obyčajne z humbuckerov dostaneme, pri podobnej konfigurácii s jednocievkovým snímačom, niekedy až dvojnásobnú silu, a to predovšetkým vďaka dlhšej cievke (dvojnásobnej dÍžke) a hustejšiemu vinutiu. Na druhej strane zdvojené cievky málokedy dokážu konkurovať singlom v ich perkusívnej brilantnosti a diferenciácii základných a vrchných harmonických - aspoň tak tvrdí Rick Turner od Seymour Duncan-u. Táto primárna odlišnosť dvoch svetov viedla výrobcov k myšlienke hybridov, k výrobe minihumbuckerov, ktoré sa zmestia do aj otvorov pre single (napr. Stratocatera).
Ďalšia zo zásadných členení spočíva v kategórii pasívny snímač - aktívny snímač. Tie prvé sú vlastne všetky staršie modely a aj veľa moderných snímačov. Aktívne sú navyše podporované baterkou, vyznačujú sa širokým zvukovým rozpätím a predovšetkým ničím nerušenou hlasitosťou bez tradičných šumov a brumov. Napriek tomu, že aktívne snímače ponúkajú hi-fi kvalitu (neobyčajnú tónovú vernosť), predsa len väčšina gitaristov uprednostňuje klasický, pasívny, spôsob snímania metódou „low-fi“.
Je bežným zvykom, že gitaristi, v snahe zvýšiť akcieschopnosť svojich nástrojov, menia slabšie snímače na výkonnejšie - zabúdajúc pri tom na elementárny fakt, že v momente, kedy gitara prestane rezonovať, je po všetkom. Krutou pravdou je, že na nemom nástroji ohluchne aj ten najdokonalejší snímač. Samozrejme sú isté extrémy, kedy gigacievka na megawattoch vybudí takú mieru maxikompresie, že aj slabý akustický signál prerastie do mohutného sustainu - ale tam už prestáva aj naša schopnosť rozpoznávať gitaru ako pôvodcu toho všetkého zla. V normálnom prípade si ale môžete vyskúšať jeden malý experiment: umiestnite svoj zosilňovač do jednej miestnosti, dajte mu poriadnu šťavu a vy sa premiestnite do druhej. Brnknite na jeden tón a držte ho. Čoskoro zistíte, že akonáhle doznie akustická vibrácia gitary, skolabuje aj tón z vášho aparátu. Je to jednoduché a logické zároveň. Potom sa ale posaďte pred reproduktory (chrániť si sluch!) a skúste zopakovať pokus tam. Zistíte, že tón bude znieť pri rovnakej úrovni hlasitosti neporovnateľne dlhšie. Tento efekt je už ale interakciou medzi vašou gitarou (snímačom) a aparátom - a tu sú silnejšie snímače vo výhode (myslíme tým kvantitu zvuku, samozrejme nie jeho kvalitu!!!).
Dôležitú úlohu zohrávajú aj vzdialenosti medzi magnetmi snímačov a strunami. Čím je táto vzdialenosť menšia, tým silnejší je elektromagnetický signál. Zvyšuje sa hutnosť a pribúdajú basy - a to dokonca aj u „vintage“ singlov (namiesto perkusívnej, poloakustickej farby nastúpi telnatejší, mäsitejší tón. V prípade Stratocastrov je tento efekt veľmi potrebný napr. u nastavenia kobylkového snímača, ktorý, ako vieme, nemá reguláciu výšok!!). Je potrebné ešte vedieť, že u singlov sa nedoporučuje ich prílišné vyzdvihnutie k strunám, nakoľko môže dôjsť k „seba-zahlteniu“ signálu. Štandardné nastavenie u typov Stratocaster sa deje nasledovným spôsobom: pritlačme strunu e1 na poslednom pražci (21,22) a dotiahnime malým skrutkovačom snímače do takej výšky, aby medzi strunou a vrcholom magnetu bola vzdialenosť cca 2,5 mm. Spravme to isté na strune E6 a dotiahnime magnety do vzdialenosti 3,5 až 4 mm. Touto cestou dosiahneme, že najbližšie ku strunám bude snímač u kobylky v polohe e1 a najďalej snímač krkový v polohe E6. Vo všeobecnosti single majú byť (obzvlášť na Stratocastroch) nastavené tak, že sú bližšie k strune e1 než E6. Dosahuje sa tým väčšia vyváženosť zvuku: basovým strunám necháme viac potrebnej brilancie a tenkým strunám pridáme trochu hutnosti vo výškach.
V prípade humbuckerov, napr. u Gibsonoch, platí trochu jednoduchšie pravidlo: kobylkový čo najbližšie (niekedy aj pod 2 mm) a krkový o trochu ďalej (3-4 mm) - samozrejme opäť nastavuje me pri stlačených strunách na poslednom pražci. Jednotlivé skrutky nad magnetmi (ak sú nastaviteľné) majú podľa odborníkov z testovacej dielne fy Gibson v Nashville Tennessee zhruba kopírovať klenutie strún, diktovaných kobylkou. (Malá rada: najlepšie vyskúšame ako sa náš nástroj chová, v porovnaní akustický vs. elektromagnetický signál, keď stiahneme zvuk zo zosilňovača a skúšame brnkať priamo nad jednotlivými snímačmi a v zápätí povedľa nich, pričom sledujeme farebné odtiene zvuku. To isté potom zopakujeme pri pustenej hlasitosti a porovnáme výsledok. Snímače potom nastavujeme dovtedy, kým sa akustický a elektrický zvuk nedostanú k sebe čo najbližie.)
Kryty snímačov zaujímavým spôsobom zohrávajú taktiež úlohu vo výslednom zvuku (o čom sa zmienime aj neskôr). Ako hovorí Paul Chandler od fy Chandler Guitars: „...kryty môžu dodať zvuku jednak efekt dutej konzervy (Telecaster), jednak mikrofonické pazvuky...“ Taktiež spôsob uchytenia snímača k telu gitary je podstatný. Niektoré sú prichytené priamo v hmote korpusu, niektoré držia na krytoch či rámčekoch. V každom prípade však musia byť ukotvené napevno, bez výkyvov a vibrácií, ktoré môžu spôsobovať trápne efekty a nežiadúci (mikrofonický) hrkot.
Je celkom možné, že pri kúpe novej gitary dostaneme do rúk výrobok, ktorý bude osadený vyhovujúcimi snímačmi - ale môže sa stať aj to, že budeme musieť rôznym spôsobom kombinovať odlišné typy (sily) elektromagnetov, kým konečne dostaneme z nástroja vysnívaný tón. Podobné úpravy nástrojov nás nemusia stihnúť len v prípade lacnejších gitár, ale (bohužiaľ) aj u drahších. Výrobcovia totiž nemôžu odhadnúť individuálny vkus každého z nás a tak sa potom orientujú na tzv. „masový“ vkus... a ten, aj keby podliehal sociologickým výskumom, nemá šancu uspieť v súboji s úletmi a predstavami jednotlivcov. Našťastie už aj naše obchody ponúkajú pomerne široký výber náhradných snímačov a ústretoví výrobcovia typizované otvory v krytoch našich nástrojov. Čo teda bráni dobrodružstvám?
Už tu odznelo, že základné členenie snímačov,v prípade elektrickej gitary znamená rozlíšenie na jednocievkové a dvojcievkové, pričom po stránke tónovej charakteristiky ide v prvom prípade o príslušnosť k veľkej rodine Fender a v druhom k rodine Gibson (aby sme, chtiac-nechtiac, zostali verní zažitému členeniu). Toto priradenie už zákonite určuje aj očakávané vlastnosti spomenutých typov snímačov: od singlov obyčajne očakávame priezračný, perkusívno-spevavý a krištáľovo čistý, od humbuckerov hutný a oblejší zvuk. Stereotyp? Nuž veci sa aj tu krásne komplikujú: hráči na gitarách s jednocievkovým snímačom tíško túžia po „mastnejšom“ tóne Gibsonv a tí druhí, vyzbrojení humbuckermi, si nevedia vynachváliť sound, ktorí im pripomína single - tj. čistejší, menej „zahuhňaný“ zvuk. Stáva sa potom, že začíname vŕtať do krytov a osadzovať na Fenderky klasické i aktívne (?!) dvojcievky (najmä v prípade kobylkových snímačov) alebo na naše moderné, mohutné Gibsony zháňame staršie PAF 57-ky, s prekreslenejšími stredmi a ostrejšími výškami, alebo sa jednoducho rozhodneme vrátiť k rock & roll-ovým „mydlovým krabičkám“, k surovým a agresívnym singlom P-90. Niet divu, že výrobcovia sa všemožne snažia vychádzať v ústrety hráčom a produkujú zázraky ovenčené neraz až úsmevnými reklamami typu: naše single znejú ako humbuckery alebo opačne... Trend zúfalého zbližovania potvrdzuje aj pohľad do katalógov fy Fender, ktorá minimálne na 40% svojich nástrojov núka dvojcievky resp. ich kombinácie so singlami. A nezaostáva ani staručký Gibson, ktorého výrobky sa dekorujú legendárnymi singlami P-90 alebo prinajmenšom rozdeliteľnými dvojcievkami (Gibson Nighthawk). Deje sa tak napriek tomu, že gitary nielenže sa nemôžu úplne zmeniť následkom výmeny snímača, ale navyše strácajú svoju najvlastnejšiu a najsilnejšiu stránku - autentičnosť (Roy Buchanan napr. v súvislosti s osadzovaním humbuckerov na gitary zn. Telecaster, resp. Stratocaster raz prehlásil, že to je taký istý (zlo)čin ako namaľovať Leonardovej Gioconde fúzy...). Napriek výhradám faktom zostáva, že v istých prípadoch možno dosiahnuť podobnými zmenami celkom zaujímavé (i keď asi nie nadčasové) zvuky.
Okrem výroby spomenutých minihumbuckerov, ktoré sa vám zmestia do otvorov pre jednocievkové snímače, sa v poslednom čase začali objavovať aj hity v podobe bezšumových singlov. Fy Fender napr. prišla so značkou Lace Senzor, Di Marzio a Seymour Duncan s najrôznejšími kombináciami „Virtual-Vintage“, „Silent Coil“ apod. Výrobcovia prehlasujú, že tieto ich snímače majú zvuk ako dobové originály - na rozdiel od nich sú však bezšumové. Je síce pravdou, že majú menší šum pri zapojení v polohách 1,3 a 5 (tzn. samostatné snímače krkový, stredný a kobylkový), neobstojí však zmienka o originálnom zvuku. Z podobnosti nebude tak ľahko totožnosť. Pravý singel síce má a bude mať istú dávku brumu a šumu, ale v porovnaní s modernými „bezšumovými“ súrodencami bude mať zvukovo vždy navrch. Kozmetické úpravy týchto snímačov pôsobia totiž vždy ako kvázi filtre, ktoré nutne orezávajú (alebo prinajmenšom potláčajú) istú, nie nepodstatnú časť zvukového spektra. Nepopieram - nájdu sa aj veľkí fanúšikovia Lace Senzorov - medzi najznámejších patrí napr. aj milovník novučičkých Fendrov, Eric Clapton.(kto by to bol o bývalom veľkom klasikovi povedal, však áno?) Naproti tomu „progresívnejšie“ orientovaný Jeff Beck sa po pár rokoch života bez šumu a brumu opäť dobrovoľne vrátil k „stock“ singlom (prekl.: obyčajné, bežné).
V prípade gitár typu Fender patria v súčasnosti medzi najpopulárnejšie a zároveň najvyhľadávanejšie jednocievkové snímače s označením Texas Special. Ide o single typu „vintage“ s tým rozdielom, že disponujú silnejšími alnico magnetmi a dlhším i hustejším vinutím (silnejšou cievkou). Tieto snímače majú svalnatejší zvuk, ktorý pripomína sound S. R. Vaughana (mám taký dojem, že aj slovko Texas poukazuje jednak na energickejší texaský blues, jednak na rodný štát slávneho Texasana S.R.V).
Gitary rady Reissue, ako Fender 1954, 1957, 1960, sú samozrejme vybavené adekvátnymi, špecifickými snímačmi (platí to aj o nástroji Telecaster 52), ktoré však sa líšia od „stock“ modelov len v sile (starnutí) magnetov, špeciálnom lakovaní drôtov a v prípade modelu Stratocaster 54 aj počtom závitov cievky. Treba však podotknúť, že väčšina gitaristov je maximálne spokojná s bežnými snímačmi Fender American Standard resp. Tex-Mex (všetky z nich, vrátane luxusných modelov, sú totiž už dnes ručne vinuté v Mexiku!) - alebo, aby som nechodil tak ďaleko - aj so skutočne perfektnými, licenčnými AlNiCo snímačmi zn. Kent Armstrong z Dunajskej Stredy (to nemala byť reklama, ale ak aj bola, na rozdiel od vložiek s krídielkami je zaslúžená...)
Do osobitnej kategórie jednocievkových snímačov patria ešte single ukryté v kovovej trubičke, ktoré sú v americkom muzikantskom žargóne známe ako „lipsticks“ (názov pochádza z tvarovej podobnosti ku kozmetickým tubičkám na rúž... samá drogéria!). „Lipsticky“ patria do kategórie „vintage“, nakoľko fy Danelectro ich uviedla na trh už začiatkom 50 rokov. Tento typ snímačov dlho a s obľubou používal aj gitarista skupiny Los Lobos, David Hidalgo, na svojom bledomodrom Stratocastri zo začiatku 60 rokov. V súčasnosti nielen gitary Danelectro, ale aj ich snímače prežívajú renesanciu - napr. sa objavili okrem vlastných reedícií aj na modeloch fy Ibanez, Charvel, Fernandez a mnohých ďalších. Špecifikum týchto singlov, v porovnaní s klasickými snímačmi, spočíva najmä v zaujímavom sfarbení tónu, pripomínajúcom krkové snímače Telecastrov. U oboch typov totiž, podľa ľudí veci znalých, dochádza k zaujímavej väzbe magnetov na ich obklopujúce kovové schránky, čím sa zvuk obohacuje o zvláštny „plechovkovitý“ témbr poloprázdnej konzervy. Je to vlastne nepatrné miniecho, pre ktoré by virtuálni futuristi od Rolandu mohli vyšiť názov „the smallest room“ (prekl. najmenšia izba). Zvuky, ktoré produkujú obe spomenuté snímače, niekedy pripomínajú surovejší tón elektrickej dobro-gitary: sú silné, vhodné aj na skreslenú hru, ale majú predsa len tendenciu znieť „akustickejšie“ než ich kolegovia. (Pozn.: reedície gitár Danelectro, vyrábané v Číne, patria momentálne medzi najlacnejšie značkové nástroje na hudobnom trhu a ich testy v časopise Guitar Player dopadli vždy viac než znamenite!)
V kategórii dvojcievok, ako ste si už mohli všimnúť, sa držíme opäť len snímačov zn. Gibson. Nielen preto, že oni boli medzi prvými, ktorí prišli s nápadom zdvojenia singlov, ale aj preto, že ich výrobné receptúry boli počas vývoja elektrickej gitarovej hudby viac kopírované než menené. V súčasnej dobe sa na väčšine štandardných typov (Les Paul, SG, Studio apod.) objavujú tzv. moderné humbuckery (490-R, 490-T apod). Okrem toho sa neraz objavujú aj extrémne silné, tzv. keramické magnety, ktoré sú vyhľadávané najmä rockermi a metalistami. V spojení s aparátmi Marshall, Rivera, Soldano, VHT či Mesa Boogie majú tieto drviče monštróznu silu. (Možno, že sa nevyhnem ukameňovaniu, ale tvrdím, že pri sile, akú predstavujú súčasné rockové aparatúry, akostný snímač nemá príliš veľkú šancu vyniknúť. O to viac silný. A tí „silní“ sú vo výhode, veď strojom vinutý ázijský humbucker s keramickými magnetmi a viacnásobne silnejším výstupom než klasické druhy, bežne dostanete niekedy za desatinu ceny takého „obyčajného“ Gibson PAF 57 Reissue.)
Tento typ snímačov, teda Gibson The Original PAF 57, všeobecne považovaný za jeden zo zvukovo najkvalitnejších, s najväčšou kapacitou artikulácie a schopnosťou hrať, ako hovoria za morom „down’n dirty“, Gibson osadzuje na nástrojoch ES335 Dot Reissue, Gibson SG 61 a na niektorých modeloch Les Paul Classic. V porovnaní s modernými „saxofónovými“ humbuckermi má 57-ka prekreslenejšie stredy i výšky a aj v basovom spektre produkuje väčšie „zrno“ - je jedovatejší, ale možno trochu slabší (i keď vo svojej dobe patril medzi silovú špičku). No a čo sa týka využiteľnosti u hráča, vlastniaceho len jeden nástroj - tak tá je neporovnateľne vyššia než u bežných (moderných) dvojcievok: tento snímač vykryje (v spojení s akostným nástrojom) možnosti piatich, šiestich odlišných typov gitár - do štúdia je preto taká ES335 s 57 absolútna výhra.
Záverom by sme sa ešte mali hádam zbežne zmieniť o ďalšej významnej dynastii extravagantných snímačov - o snímačoch De Armond Dynasonic a o unikátnom Gretsch Filtertron, ktorý sa objavil približne v r. 1958. Zvláštnosťou toho posledne menovaného je dosť neobvyklý spôsob navíjania cievok: je to asi jediný typ snímačov, ktorý mal točené cievky okolo každého jedného z magnetov. Výsledkom bol špecifický, k ničomu sa neponášajúci zvuk, ktorého najväčšou výhodou bola schopnosť dosiahnuť spevavé sóla pri relatívne čistom nastavení zvuku („violine crunch“). K záľube zavesiť si okolo krku gitaru Gretsch Country Gentleman so snímačmi Filtertron možno najviac prispel slávny Chet Atkins a v poslednom čase najmä vynikajúci Brian Setzer.
Záverom
V budúcej časti exkurzie za tajomstvami dobrého gitarového zvuku sa budeme venovať potenciometrom, káblom, povrchovým úpravám nástrojov a možno sa dostaneme okrajovo aj k zosilňovačom (a lampám - Fiat lux!). Nateraz vám prajem príjemné chvíle pri nastavovaní správnej výšky vašich cievok a duchaprítomnosť pri rozhodovaní ako ďalej so zvukom vášho nástroja.