Jazzové dni v Bratislavskom PKO majú bohatú históriu, siahajúcu až do roku 1975. Za niekoľko rokov sa vypracovali (napriek stále trvajúcemu totalitnému zriadeniu) na najprestížnejšie slovenské jazzové podujatie, ktoré poctili svojou účasťou také veličiny ako Jack DeJohnette (1983 !), Stanley Clarke, John McLaughlin či Steve Coleman).
Ani po páde totality nestratili svoj lesk a s účasťou mien nemenej zvučných (The Zawinul Syndicate, Larry Corryel, Marcus Miller, Victor Bailey alebo David Sanborn) pretrvali v tomto „kultúrnom stánku" až dodnes. Chaotická novovýstavba na brehu Dunaja však zrejme donúti toto podujatie nájsť si nový domov a tak je s veľkou pravdepodobnosťou rok 2006 pre jazz v PKO rokom posledným.
Napriek menej výraznej účasti svetových mien to bola rozlúčka naozaj veľkolepá.
Koncertné dianie začína tradične v piatok o siedmej hodine. V organizácii však vďaka nemenovanej televíznej šou vzniká malá zmena a nechválne známy „beh o život" do lóží hlavnej sály a obsadzovanie miest nahradil „beh o život" k stoličkám v sále vedľajšej. Kto prišiel neskoro, stál alebo posedával na okrajoch, prípadne na konštrukcii osvetľocích telies. Registrujem akúsi provizórnu rekonštrukciu sály – nové lustre a na stenách dekoratívne kryty. Moje kroky mieria k dlhočiznému radu, ktorý rozdeľuje sál na časť pred a za ním. Tento rad tvorí stanovište zvukárov a svetelných majstrov, ktoré sa pokúsim pred koncertným dianím trochu preskúmať.
Zvuk a svetlá
Pocit istoty (silno narušený pri jednom vystúpení piatkového večera - o tom neskôr) vládne pri hlavnom mixpulte. Mieša sa tu na pulte Amek Recall, ozdobenom slúchadlami Beyerdynamic (model DT 250), neskôr sa tu objavuje aj akási mašinka od T.C. Electronic pripomínajúca prenosný spektrálny analyzér. Dva racky sú naložené svetovou triedou. Na vrchole stoja dva T.C. Electronicsy – efektový procesor M 5000 a prevažne dozvukový TC 2290. Doplnené sú Yamahou SPX 2000 (na displeji svieti nastavenie reverb, concert hall, 0.8 s:)). V dolnej drevenej skrinke pod interkomom s husím krkom sedia štyri kompresory DBX160 A očíslované od jednotky po štvorku), štvorkanálový kompresor – de esser BSS DPR 404 (päť až osem) a štyri dvojkanálové šumové brány Drawmer DS 201. Na vedľajšej drevenej rackovej skrinke leží netradičná kombinácia od Tascamu – CD prehrávač a minidiskový rekordér v jednom, MD-CD1, i keď tentokrát zjavne iba v úlohe prehrávača.
Pod ňou v plechovom rackovom šasi odpočíva spektrálny analyzér Klark Teknik DN 6000. Druhá drevená skrinka opäť začína interkomom (Axxent MM 200), pokračuje speaker procesorom XTA DP 448 a od tej istej značky tu máme aj mašinku XTA DP 226 so šiestimi výstupmi. Nesmie chýbať tridsaťpásmový dvojkanálový ekvalizér - Klark Teknik DN 370. Celkom dolu, spolu so špecifickým kompresorom-limitérom na zvýraznenie basov Waves MAXX BCL odpočíva aj zariadenie LD-1A od Meyer Soundsystem. Slúži na spájanie signálu z rôznych reprosústav a udržanie integrity signálu v dlhej kabeláži. Táto zostava sa v priebehu jednotlivých vystúpení takmer nemenila, menili sa výnimočne len zvukoví technici.
Na ovládanie svetelnej techniky je použitá ovládacia konzola Avolites Pearl 2004, vedľa ktorej tróni akýsi prastarý ovládaci pult s masívnymi plastovými bočnicami. Pracovisko pre záznam je vybavené okrem iného dvoma DVD rekordérmi s harddiskom od Panasonicu.
Vedľajšie pódium, umiestené vo veľkej sále upravenej do menších rozmerov a plniace účel akejsi (neustále preplnenej) oddychovej kaviarne zvučí na mixpult Midas Venice. Z racku sa mi v neustále prúdiacom dave podarilo odpozorovať ekvalizér Klark Teknik DN 332, zvukový procesor P 115 švajčiarskych Audio Performance a zosilňovače QSC MX 3000a.
Interpreti, hudba a nástrojový park
Piatok otvárajú koncertné dianie tóny skladby Birdland Joa Zawinula v podaní klávesistu Borisa Urbánka z česko-moravských Rhytm Desperados. Hoci začínajú práve touto prevzatou skladbou, vonkoncom sa nesnažia tváriť ako druhý Weather Report. Saxofonista Michal Žáček, známy aj ako koncertný spoluhráč organizátora festivalu Petra Lipu, sa tu predstavuje v hudobnej polohe, ktorá mu skutočne sedí a skôr než Wayne Shortera pripomína jeho jemná hra nuansy Jana Garbareka. Rytmickú sekciu tvorí profesionál Michal Hejna a dotvára Pavel Plánka na perkusie. Tiež Zdeňek Tichota za basgitarou sa nesnaží situovať do „Pastoriusovskej" polohy a hrá skôr jednoduchšie, zato skvele dopĺňa celok vedený Žáčkovým saxofónom. Iba v slapovom sóle po výmene šesťstrunného Spectora za akýsi Jazz Bass sa zvuk basy začal zlievať. Odhadujem, že chyba bola skôr v nástroji ako v aparatúre (half stack Epifani UL 310 a zosilňovač Aguilar AG 500).
Balázs Elemér Group z Maďarska načreli poriadne hlboko ku koreňom svojho národa. Etnicky pôsobiaci éterický hlas Kláry Hajdu a hebký vokál Gábora Winanda ma prinútia vybaviť si inú vynikajúcu jazzovú kapelu, ktorá na festivale hrala pár rokov dozadu a síce maďarských rodákov Djabe. Gitarista Dávid Lamm strieda pololubovú elektriku (niečo na spôsob Yamahy AEX 1500 ale s dvoma snímačmi) s akustikou Ovation a podporený skromne kombom Behringer Vintager AC 112 vytvára príjemné nálady skvele sa spájajúce s klávesami mohutného Józsefa Balázsa (piáno Petrof a klávesy Korg Triton). Miestami dosť hlučná bicia súprava frontmana kapely Eleméra Balásza (opatrená logom Csibisticks, čo však nie je značka bicej súpravy ale renomovaného maďarského výrobcu paličiek pre bicie) zas kontruje bravúrnej hre perkusionistu Andrása Désa, ktorý na plechovej váze opatrenej kondenzátorovým mikrofónom predvedie dych berúce perkusné sólo. Tieto dve hladiny etnického jazzu spája Péter Glaser svojou nenápadnou hrou na kontrabas (spokojne vystačil s erárnou súpravou ktorá sa pravidelne na jazzových dňoch objavuje, totiž zosilovačom so stackom 4 x 10" a 1 x 15” od Trace Elliot). Som očarený a publikum tiež, na záver nasleduje nadšený potlesk, piskot a neodmysliteľný prídavok.
Kennyho Garretta si nevedomé masy často pletú s jeho popovým náprotivkom Kennym G. Hoci tento zdatný saxofonista disponuje arzenálom chytľavých skladieb, pri tomto vystúpení sa rozhodol pre trochu iný prístup a jeho prvá, temer dvadsaťminutová zbesilá freejazzová improvizácia sa kľudne mohla volať: „ja nie som Kenny G." Ak sa náhodou v sále vyskytol nejaký pomýlený návštevník, táto Coltraneovsko – Aylerovsko - Colemanovská tlaková vlna ho určite v priebehu piatich minút vypľula zo sály von. Bohužiaľ výkon hudobníkov skalila nežiadúca opakovaná spätná väzba s následným tvrdým orezaním vyšších frekvencií, naviac nasledovaná výpadkom kontrabasu. Kriss Funn, ináč si očividne užívajúci celý koncert, márne tápa po nástroji a hľadá kde sa stala chyba – takýto výjav naozaj nepatrí na podujatie tohoto druhu. Žeby zvukový technik netušil, čo sa na pódiu bude hrať? Freejazzovú víziu nasleduje chytľavý groove, kde dovŕši ukážku svojej univerzálnosti bubeník Jamire Williams, schopný podporiť ako disonantnú smršť, tak aj funkovú náladu. Jeho žlté Sonory zmĺknu až počas etudy pre sopránsaxofón, ktorú hrá majster Garrett len s podporou štvrtého člena svojho kvarteta, klavíristom Benitom Gonzálesom. Ten strieda piáno Petrof, Fender Rhodes piano a Yamahu Motif 8. V jednom kúsku mu zakontruje na klávesy (Korg Triton) aj sám Garrett . V závere hudobníci dokonale vyžmýkajú publikum opakovaným gradovaním potlesku pri akomsi hymnickom štandarde a ako prídavok ovenčí kapelník sálu rapovaným sólom s (poriadne vyčerpanou) podporou publika.
Nasleduje dlhšia pauza, ktorú využívam na občerstvenie pri preplnených cateringových stoloch vo vstupnej hale – priechod do sály a zo sály je úzky a navyše jedny dvere sú kvôli výčapu uzavreté, čo vytvára na chodbách efekt davu natlačene sa pohybujúceho slimačím tempom. Na pódiu sa medzitým objavuje aparatúra hviezdy večera, skvelého basgitaristu a charizmatického rodáka z Kamerunu, Richarda Bonu. Tvorí ju mne neznámy aparát a ekvalizér, ktorý kŕmi dva Ampegovské boxy, jeden Classic SVT 15E a SVT 4 x 12" PRO. Klávesové hniezdo je pomerne bohaté, je tu Roland XP-30, niečo čo vyzerá na Wurlitzer plus dva menšie klávesy s pedantne zalepenými značkami a typmi. Bicia súprava aj perkusné hniezdo je pomerne košaté, opäť bez značiek. Zato gitara, na ktorej sekunduje Richardovi Gregg Fine, je zosilovaná jednoducho VOXom AC 30. Richard (organicky spojený s nádhernou Foderou Imperial Elite) otvára prvé tri skladby svojím podmanivým vokálom. Vyberá však na večer trochu nevhodne pomalé emotívne piesne, ktoré publikum mierne uspia. Až štvrtá skladba naberá poriadne obrátky a dostáva sa okrem melódií aj na virtuóznu hráčsku techniku, vrátane slapových sól obohatených „cvrnkaním" do strún v štýle Abe Laboriela. Zvukára má Richard vlastného - tentokrát nič neväzbí ani nevypadáva. Opúšťam koncertné dianie trochu skôr, nedýchateľný vzduch v sále dáva tušiť, že návštevnosť je naozaj vysoká a dostať sa von tesne po skončení programu môže byť dosť náročné.
Sobotu otvára David Kollár Band (nepliesť s Davidom Kollerom!), ktorého ústrednou postavou je prešovský gitarista David Kollár, žiak Andreja Šebana. Bohužiaľ na Davidovi okrem nespornej inštrumentálnej zručnosti je vidieť aj problém, ktorý má väčšina schopných gitaristov, a to nájsť blues-rockovo-jazzovej zmesi vlastnú tvár, niečo podľa čoho by ste vedeli interpreta identifikovať. V celom vystúpení je viac rocku ako jazzu, čo však publiku očividne neprekáža. Od úprimného výkonu Michala Žáčka v Rhytm Desperados to však má dosť ďaleko.
To pravé však prináša na pódium hneď druhý interpret. Za záhadným názvom Random Goes Brazil sa skrýva projekt, v ktorom sa účinkuje fenomenálny rakúsky bubeník Alex Deutsch. Už sa objavil na tomto podujatí roku 2002 ako skryté eso v rukáve slovenského klaviristu Mikuláša Škutu a jeho Café Drechsler priviedli na minuloročnom festivale Pohoda publikum temer do šialenstva. Tentokrát predviedol svoju všestrannosť v zostave spolu s gramofónmi (sympatický pán ktorý si hovorí DJ Zuzee), basgitarou a klávesami. Ten pán za klavírom, Martin Reiter, vo festivalovom letáku vyzerajúci dosť akademicky, v skutočnosti elektrizujúco „obsluhoval" Rhodes Piano spolu s všestrannou Claviou Nord Lead. Badať tu latino vplyvy, vďaka Alexovej všestrannosti to však bola predovšetkým úžasná zmes groovov a rytmov, variujúcich od hip hopu či funkovej energie až po punkové nasadenie. Všetko doplnené účinnými basovými linkami Jojo Lacknera (zvolil pre svoj zvuk hlavu Ampeg SVT 4 Pro a stack o sile dvoj 4 x 12 Pro boxov). Naozaj vydarené vystúpenie.
Po tomto počine putujem na vedľajšie, „kaviarňové" pódium, kde v spojení so záhadným interpretom VJ Kufrik Brothers vystupuje domáci Longital, projekt známy pred personálnymi zmenami pod názvom Dlhé diely. Ústredný trón pódia patrí notebooku Apple, slúžiacemu ako elektronické pozadie inventívnej gitare Daniela Salontaya, ktorej nechýbajú efektované akordické plochy i hra kovovým bottleneckom. Dopĺňa ho podmanivým hlasom a hrou na basgitare speváčka Šina. Najväčšie prekvapanie pripravuje na plátne za pódiom spomínaný pán VJ Kufrik Brothers. S jednoduchou mini DV kamerou (Sony najnižšej užívateľskej kategórie, snáď HC 23 alebo jej predchodca), mikroskrinkou ukrývajúcou PC, monitorom a video kontrolérom Edirol V4 predvádza na pozadí inventívne obrazce v dokonalom spojení s témami skladieb, doplnené zrkadlenými útvarmi snímanými kamerou priamo z pódia, všetko vo vizuálne kompaktnej mozaike. Pekný dôkaz toho, že so štipkou invencie nepotrebujete pre svoju umeleckú realizáciu hi-tech vybavenie.
Nálada na hlavnom pódiu medzitým dostáva trochu akademický charakter, nestrácajúc pritom nič na svojej dravosti pri vystúpení Ingacio Berroa Quartet. Sám pán Berroa, dlhoročný spoluhráč Dizzyho Gillespieho, predviedol na svojich Sonoroch veľmi uvoľnené ale energiou nabité koláže, najviac evokujúce Impressions v podaní Elvina Jonesa. Felipe Lamoglia na tenorsaxofón križuje jazzové vody s prehľadom a invenciou. Tentokrát nie tak dravo a disonantne ako v piatok pán Garrett, zato s podobnou virtuozitou. Všetko podporené raz elegantným, inokedy krásne dynamickým klavírom Davida Siegela. Najbližší sekundant bicej súpravy, Carlos Del Puerto za kontrabasom (oživený aparátom SWR Redhead 2 x 10") taktiež nezostáva v hanbe za svojím kapelníkom. Nadšenie publika je odmenené prídavkami, avšak najväčší var sa pre sobotných účastníkov začína chystať až po prestávbe pódia.
Na pódium prikvitli opäť Sonory, doplnené bongami a timbales – hrať sa na všetko bude paličkami. Dve gitary, akýsi biely Les Paul a gitara v tvare srdca (!) sú nastúpené vedľa tranzistorového Rolanda Jazz Chorus 120. Bočný stojan obsahuje kombináciu Korg Triton a sampler Akai MPC 4000. Oproti stojí Fender Rhodes, trubka, sopránsaxofón, altka a ...gramofóny. Nadžánrový kvintet No Jazz šokuje vo viacerých smeroch. Perfektne zohratú dychovú sekciu trubky a saxofónu dopĺňa multiinštrumentálny výkon Guillauma Ponceleta, ktorý občas opustí tri klapky a usadá za Rhodes piáno. Bubeník Pascal Reva dokáže s prehľadom zahrať kdejaký drum and bassový part, pokiaľ však elektronický spodok tvorí jeho kolega DJ Samir Ben Rahma alebo šialený samplerista – klávesista Philippe Balatier, on sám sa chopí gitary a dáva už tak výživnej vrstevnatej elektrojazzovej produkcii nový rozmer. Dychová sekcia okrem svojej presnosti oplýva aj nebývalým efektovaním dychových nástrojov. Pán Balatier v červených latexových nohaviciach svojou pohybovou kreativitou hodnou tanečníka na nejakej elektropárty rozhýbe bočné uličky do tanca. Skladby su miestami energicky tanečné, hneď vzápätí étericky vrstvené, nič sa tu neopakuje, repertoár majú francúzski experimentátori starostlivo vybratý. Improvizácie i kontaktu s publikom je viac než dostatok. Vzdušnou tanečnou skladbou s arabskými motívmi sa so mnou sála lúči. Jeden z vrcholov tohoročných BJD máme už bezpečne za sebou.
Nedeľa prináša uvoľnenie a začína sa o niečo skôr. Napriek tomu je všetko starostlivo pripravené pre neštandardnú akademickú interpretáciu. Three Pianos v zložení Klaudius Kováč, Ľubomír Šrámek a Ondrej Krajňák s dvoma piánami Petrof a jedným Fender Rhodes predvedú najprv osve, potom vo dvojiciach a na záver v trojici jazzovú klavírnu hru vrátane košatej improvizácie. Vkusne ich pri tom dopĺňa Marián Ševčík za bicími (súprava Gretsch menších rozmerov) a Tomáš Baroš za kontrabasom (kombo Gallien Krueger MB150E-112 v úlohe zosilovača).
Poľka so zamatovým hlasom Anna Maria Jopek má za sebou množstvo spolupráce so zvučnými menami svetovej jazzovej scény. Tentokrát svoje elektrizujúce vystúpenie spojila s bubeníkom, perkusionistom a zdatným spevákom Minom Cinelu. Tento pán sa na festivale už objavil roku 2003. Vyzerá viac poznačený vekom než pred troma rokmi, ale na virtuozite mu to ani prinajmenšom neuberá. Svoju košatú hru na súprave Yamaha, doplnenej perkusiami a elektronickými padmi Roland (nesmie chýbať univerzálny elektronický pad Roland HPD 15, s ktorým je Mino prakticky zrastený) dopĺňa éterickým spevom. Skvele fungujúce rytmické linky spája do celku Robert Kubiszyn. V jeho rukách sa znovu objavuje legendárna Fodera, tentokrát modelová rada Emperor, 5 strún, vyhotovenie „buckeye", ktoré má v obľube aj Tony Grey hrajúci s fenomenálnou japonkou Hiromi. Najväčšou ozdobou kvartetu je však osobitý poľský gitarista Marek Napiorkowski. Jeho úprimná a živelná hra, ktorej nechýba charakter a vysoká inštrumentálna zručnosť sa prelína vo farbách elektrických i akustických. Tie elektrické majú najlepšieho priateľa – hlavu Bogner Ecstasy 101 (plus box Fender 4 x 12") a akustické farby dopĺňa anglický Ashdown Radiator 2. V jednej skladbe sa k spievajúcemu triu pridá aj organizátor podujatia Peter Lipa, ktorý svojím dvoch velikánoch pôsobí skôr ako škaredé káčatko, avšak duet príjemne dotvorí svojím mrmlavým vokálom. Komornejšie skladby dostanú priestor len minimálne, čo je jedine dobre, pretože plná sála si žiada viac než jeden prídavok. Mám pocit, že som práve zhliadol ďalší hudobný vrchol festivalu.
Smooth jazz je žáner, ktorý pod svoje krídla berie množstvo zaoceánskych aj európskych interpretov rovnako skvelých ako aj mizerných. Tú lepšiu stránku smooth jazzovej tvorby predstavuje gitarista Matt Marshak z východného pobrežia USA. V kvartete s bratom Chrisom Marshakom, „bratom od inej mamy" (ako sám z úsmevom poznamená) čiernym basgitaristom Kennym Harrisom a skvelým hráčom (nielen) na elektronický Hammond XK 2 Timom Regusisom predvedú hutnú dávku invencie a nápaditosti, samozrejme v rámci smooth jazzových mantinelov. Po prvej minúte, keď sa zdá, že pôjde o priemernú „rádiovú" jazzovú produkciu príde prvé, vrstevnaté a harmonické gitarové sólo (hodiace sa k pololubovému Epiphone Sheraton, na ktorý pán Marshak hrá). Nasledujú klavírne a Hammondovské vyhrávky pána Regusisa (okrem Hammondu hrá aj na elektronické piáno Roland RD 700 a Fender Rhodes), skvelé bicie sólo Chrisa Marshaka, prekračujúce hranice smooth jazzového žánru obrími krokmi a mohutná slapová exhibícia Kennyho Harrisa na päťstrunný Squier Jazz Bass (s pasívnymi snímačmi, ako sám po koncerte priznáva). Kapela je úprimne prekvapená búrlivými ováciami publika (vrátane tancujúceho fanúšika v prvých radoch, ktorého hudobná produkcia očividne povznášala od začiatku do konca, hudobníkom dokonca priniesol ukázať svojho domáceho miláčika - lasičku či fretku..) a pridáva dve skladby.
Druhá tvár smooth jazzu je skôr popová zapadajúca hviezda kapely Matt Bianco. Tento mnohohlavý band tvorí svojou vlažnou latino jazzovou produkciou logickú bodku za jazzovými dňami. Podobne ako minulý rok Nils Landgren, ani Matt Bianco nedokážu prekonať svojich predskokanov, časť publika tancuje, iná odchádza a na odchod sa zberám i ja, ceniac si naplánovanie interpretov posledného dňa – žiaden velikán na záver, čo má za následok pohodový priebeh diania v šatniach a vo vestibule. Stíham ešte jednu žemľu s pečeným kuraťom a trochou horkej kapusty a opúšťam festival tesne pred záverom, pevne dúfajúc, že si o rok nájde nový domov. I keď o historický lesk, aký má PKO bude zrejme nové miesto bojovať veľmi dlho.
