Hodokvas 2006

Reportáž

Hoci Bažant Pohoda je nekorunovaným kráľom festivalového leta na Slovensku, tento rok sa zdá byť prelomový pre jeho priameho konkurenta. Siedmy ročník festivalu Hodokvas tentokrát hostilo Piešťanské letisko a zatiaľ čo Pohoda ponúkla toho roku ako headlinerov spústu známejších mien (Pixies, Coldcut, Zero 7), jej augustový konkurent s vyše osemnásťtisícovou návštevnosťou zlízal podstatne hustejšiu smotanu v podobe mien ako Living Colour, Presidents Of The U.S.A., Jaga Jazzist či Iggy Pop.

Deň prvý

Na letisku v Piešťanoch ma víta príjemné počasie, ale hlavne pohodlné a dobre zorganizované parkovisko (kto si pamätá traktor vyťahujúci autá z jám plných blata v Pezinku vie o čom hovorím). Vstup do areálu je bez problémov, napriek telefonickým hrôzam od známych, že od dvanástej hodiny sa vybaľujú všetky batohy a postupuje sa slimačím tempom. Realita je našťastie iná a tak po utáborení sa (taktiež prelomová zmena – táboriť môžete vo vyhradenom priestore, ale napríklad aj v priestoroch medzi jednotlivými pódiami, čo je vec vskutku unikátna – pokiaľ samozrejme dokážete spať v zmesi festivalových hlukov) vyrážam o hodine šiestej na prvú obhliadku festivalového diania. Hlavný Sony Ericsson stage hostí Zónu A, ktorá sa zdá byť v podstatne lepšej forme než minulý rok a spev Petra Schredla mi pripomenie ich formu z albumu Potopa (album vyšiel roku 1990!), vrátane všetkých jeho peveckých nuáns. Ostatne aj Schredl sám vyzerá na punkového hudobníka zdravo, opálený a usmiaty. Nástojovka pre punk viac než postačujúca, Ampeg SVT 8 x 12" plus hlava pre basu, halfstack Marshall pre gitaru, bicie sú žlté Sonory. Všetko ostáva na pódiu aj pre vystúpenie britských The Addicts, akurát pribúda ďalší Marshall pre gitaru. The Addicts sú synonymom skvelej punkovej show, miestami okorenenej krčmovou hrou na husle, spevák vystrieda v priebehu vystúpenia kostým míma a klauna, žongluje s farebnými loptičkami ktoré následne letia do rozvášneného davu, slovom príjemná gradácia punkového štvrtku. Pokúšam sa zahliadnuť čo to z mixážneho pracoviska, ale to tvorí dôkladne obrnená dvojposchodová veža, pozakrývaná čiernou látkou. Jediné čo zostáva viditeľné je široký nápis Midas na hlavnom mixpulte. Presúvam sa na vedľajší Slatina stage a tu ma čaká prvé rozčarovanie. Žiadny open-air ale krytá konštrukcia s relatívne malým pódiom. Zrejme je to vec prirodzeného vývoja, hip hopový park dostal tentokrát zelenú a je na otvorenom priestore s veľkým pódiom. Takisto Ministry Megadance, techno aréna s laserovou show má svoje veľké pódium, tí ale údajne fungujú na vlastné náklady. Na Slatine hrajú notoricky známi Hex, štandardne dobre odvedená poprocková produkcia s primeranou návštevnosťou. Gitary kŕmia rozmerné kombo VOX a halfstack Mesa Boogie, basgitara opäť Ampeg a 8 x 12 box, ono je vidieť že Hex majú za sebou nejaké to desaťročie a nejeden rádiový hit. Pred vystúpením českých Sunshine nahliadnem k mixpultu, ktorého obsluha ma prekvapí svojou ústretovosťou. Mieša sa na mixe Amek, vyzerá to na Recall. Na vrchole racku tróni rokmi overené Roland RE 201 Space Echo, pod ním sa nachádza minidisk od Sony, slúžiaci ako záznamové zariadenie, ďalej kompresor-limitér od ARX a na dne prvého rackového šasi je elektrónkový predzosilovač Behringer Tube Ultragain T1953. Druhý rack začína stabilizátorom napätia od Phonic, pokračuje povinnými tridsaťpásmovými ekvalizérmi, CD playerom Technics, efektovými jednotkami Lexicon a Yamaha a končí troma kompresormi-limitérmi od Behringeru a jednou šumovou redukciou ARX Sixgate. O svetlá sa stará mix od SGM, PA reprosystém je JBL. Podľa slov zvukára sa na tejto konfigurácii nič nemení, iba "tí Nóri budú mať svoje svetlá." (mal na mysli Jaga Jazzist, pozn. aut.). Sunshine, ktorí ako sami tvrdia nehodlaju byť len "mucholapkou českého trhu" predvedú naozaj profesionálny výkon. Mohutná, ale zrozumiteľná zvuková plocha dávno sa vymykajúca žánrovým škatuľkám postpunk či emo core je okorenená dávkou pódiovej improvizácie (ako by ste v úlohe speváka reagovali na nafukovaciu chobotnicu?) a príjemným vokálom ako malinou na torte. Očividne aj v nástrojovom parku majú jasno, na Ampegovské repro sa netradične posadil zosilovač Orange a gitaru obsluhuje Marshall JCM 800 so skoseným 4 x 12 boxom. Značka bicích neidentifikovateľná, je tu len akýsi čierny kríž. Pomaly sa vdaľujem zo Slatina stage, aby mi neušiel jeden z hlavných protagonistov so svojou kapelou v (takmer) originálnom zložení od roku 1969, totiž Iggy and The Stooges. Pri všetkej úcte k posolstvám súčasných punkových kapiel musím povedať, že Iggyho vystúpenie je vyvrcholením "punkového" štvrtku na hlavnom pódiu a tiež dobrou školou toho, že jeden žáner nestačí a pózy sú zbytočné. Na pozadí energie gitarových riffov a premyslených vyhrávok, žánrovo rozhodených od Hendrixovského acid rocku cez protopunk až k blues Iggy s charizmatickým hlasom a telom vytrénovaného tridsiatnika predvádza ohromnú pódiovú show so všetkým čo k tomu patrí. Skok do davu či kopulácia s basgitarovým aparátom (dva Ampegy SVT 8 x 12 na sebe naležato je zrejme jeho obľúbená poloha), to všetko sa deje za nepretržitej vlny skladieb mapujúcich Iggyho kariéru zrejme od počiatkov až k súčasnosti. Netrúfam si súdiť čo odznelo a čo nie, každopádne Iggyho výkon má určite stále čo povedať aj mladšej generácii hudobníkov, ktorí sa niekedy až príliš niekam zaraďujú, škatuľkujú a vymedzujú. Ak bol Iggy na hlavnom pódiu vrcholom číslo jedna, nemenej vysokým "peakom" je na menšom Slatina stage výkon nórskych experimentátorov Jaga Jazzist. Jedenásťhlavý nórsky drak zaujal už pri zvukovke - priniesol so sebou hotový obchod s hudobninami! Na pódiu stoja vedľa seba namačkané klávesové hniezdo s analógovým Korgom, Feder Rhodes pianom a množstvom modulov v racku, hneď za ním stojí basklarinet, tenorsaxofón, soprán a rôzne iné dychy, vidieť tu vibrafón Musser, hneď vedľa na stole tróni množstvo gitarových krabičiek, notebook a kontrolér MIDIMAN. V rukách nórskych multiinštumentalistov sa strieda množstvo gitár elektrických i akustických, námatkovo napríklad Guild (pripomínajúci tvarom SGčko) či Fender Jazzmaster. Basovú sekciu tvorí miestami skreslená basgitara podporená Ampegom SVT (basgitarista obsluhuje aj basový syntetizér) a kontrabasu dáva energiu veža od Trace Elliot. Bokom od všetkého stoja (opäť) zlatožlté Sonory s jedným sólo rytmičákom naproti (počas jednej skladby obsluhuje vibrafonista). Je tu ešte tuba, trombón, sláčikové nástroje a to som určite na niekoho a niečo zabudol. A ako to všetko hrá ? Už z názvu kapely sa dá vyčítať, že to nebude viachlavé funkové komando či tradičný bigband. Nórski hudobníci sú profesionáli až do piky, napriek tomu im však nechýba hravosť. Počuť tu elektronické groovy zmiešané s klasickou bicou súpravou, dvoj a trojhlasy dychových nástrojov, kompozície aj improvizácie s tromi gitarami. Hudba však má svoj rád a všetci v kapele vedia kedy si povedať kedy je menej viac. A práve v tejto vrstevnatosti sa objavil aj hlavný, zvukový problém ich vystúpenia, ktorý však nespočíval v hudobníkoch samotných ani v rukách zvukára, skôr išlo o samotný priestor. V prvom rade pri reprosústave sa stane, že vďaka akustickému tlaku stratíte prehľad a nástroje (hlavne dychové) vytvoria akési klbko ktoré hlava nie je schopná rozmotať. Zvukové klbko však vznikalo aj v zadných radoch, kde by sa hudba mala dať vnímať ideálne. A celé sa to pritom dalo jednoducho a komfortne vyriešiť, totiž presunúť tento mnohohlavý orchester na otvorené pódium. Tento fakt však neubral severanom na energii a publikum ich vystúpenie sprevádzalo ováciam. Podľa domovskej stránky išlo o posledný koncert tejto kapely toho roku, hudobníci však napriek tomu vyzerali príjemne zaskočení, keď sa skandovalo ešte dávno po prídavkoch, keď si už každý balil svoje nástroje. Plný dojmov zaspávam v stane v chumelci hudby, kde sa na mňa z hlavného pódia valia tóny Čechomoru pomiešané so zvukmi hip hopového pódia a remixovanými basovými linkami z reggae stanu Zion gate.

Deň druhý

Po doobedňajšej návšteve mesta Piešťany, kúpaní v neďalekom jazere a chutnom obede v miestnej čínskej reštaurácii sa opäť vrhám do centra diania. Menší Slatina stage tentokrát otvára kapela Satisfucktion z Českej republiky, ktorá sa svojimi prehrávkami skladieb od Korn či System Of A Down snaží stiahnuť pozornosť metalovejšie orientovaných návštevníkov festivalu. Trochu sa im to darí, mne sa však vidí že by im ich vlastná tvorba pristala viac. O to lepšie to ide kapele Mango Salseros, ktorí hrajú uvoľnené latino doplnené množstvom perkusií, lahodnou gitarou (pololubový Washburn) a príjemným vokalistom z čierneho kontinentu. Ďalší punkový vrchol po kapele Slobodná Európa predstavujú agresívni punkeri The Exploited, ktorí hrali na festivale aj predminulý rok a spevák Wattie Buchan vyzerá, že sa tu cíti ako doma. Za žeravou hradbou rýchlych, temer thrash metalových riffov podáva svoj ukričaný výkon vo výbornej forme a ešte stíha sekundovými grimasami skomentovať náladu rozvášneného auditória v prvých radoch. Slatina stage hostí energiu iného druhu, kapelu Hypnotix. Hneď prvou skladbou ma tento súbor presvedčí, že svoje meno nenosí nadarmo. Charizmatický spevák doprevádzajúci sa na djembe, elektronické beaty v podaní klávesovej batérie E-Mu + Clavia Nord lead doplnené nadšenou perkusionistkou, magické minimum gitary a basová linka vytvárajú skvelú atmosféru, v ktorej aj politický prostest-song znie ako príjemný relax. IAMX je kapela, (ktorú som na hlavnom pódiu pôvodne chcel "pretrpieť" iba kvôli dobrému miestu v prvom rade pri vystúpení headlinerov Living Colour) ktorú založil spevák trip hopovej formácie Sneaker Pimps, Chris Corner. Zvuk kapely, podporený hojne predaranžovaným samplingom je zmesou temného zvuku Portishead a industriálnych plôch, výdatne podporených Cornerovým vokálom. Kapela si očividne zakladá aj na pódiovej show – samotný Corner má na sebe akúsi uniformu, za klávesovým stojanom sa rôzne vlní "kokaínová víla" oblečená do svadobných šiat a samplerové plochy doplňuje akoby robotizovaná bubeníčka. Najtriezvejšie vyzerajúcou persónou v tejto zostave je gitarista, ktorého zdobí gitara s "bezhlavou" Steinberger mechanikou (tieto mechaniky sa tešia extrémnej obľube industriálnych formácií, viď. napr. vystúpenia Ministry či Revolting Cocks), vhodná očividne aj pre rôzne choreografické prvky. Sám Corner sa tiež občas chopí "bezhlavej" basgitary.

Po prídavkoch IAMX (sprevádzaných prosbou o otvorenie fľaše s červeným vínom, ktorú auditórium prevažne ženského pohlavia rado vyplní) sa začína chystať nástrojovka Living Colour. Na pódiu sa osádzajú dvojkopákové Mapexy Orion Willa Calhouna, doplnené činelmi Sabian a dvoma efektne krikľavo podsvietenými elektronickými padmi, opodiaľ už stojí dvojitá basová veža Trace Elliot a technik Douga Wimbisha otvára rozmerné kufre plné podlahových efektov. Na opačnej strane stoja dva stacky VHT gitaristu Vernona Reida. Je tu aj malý stôl s notebookom Apple, ktorý však tentokrát obsluhuje Vernon. Pódiová show v štýle Living Colour začína trochu oneskorene a s malým úvodným sklamaním – za mikrofónom nestojí Corey Glover, ale zaskakujúci spevák (a basgitarista) z King’s X, Doug Pinnick. Tento veľký bavič, ktorý v žiadnom prípade nevyzerá na neuveriteľných 56 rokov (mladistvým výzorom tromfol aj Wimbisha, ktorý tento rok oslávi 50tiny a snáď aj Iggyho Popa) však nemá Gloverov ťah a tak niektoré pasáže skôr odfrázuje, dopomáhajú mu však spevom Reid s Wimbishom a celá show naberá na obrátkach. Prierez albumami je viacmenej kompletný, vrátane Sacred Ground z aktuálneho Collideoscope, ale priestor dostane aj notoricky známa Cult Of Personality (tu práve vidieť že Pinnick je spevom trochu inde, skladbe tým však dodal trochu iný rozmer). Will Calhoun si na Mapexoch neodpustí niekoľkominutové drumandbassové sólo a pán Wimbish predvedie okrem hutného slapu hneď niekoľkokrát, že zvuk basgitary nie sú len krkolomné riffy a že aj extrémne efektovanie sa oplatí, ak držíte groove. Kto očakával Reidove extaticky „špinavé" sóla, dostalo sa mu v plnej miere, plus pridal ruchové vyhrávky so samplerom v notebooku a s MIDI kontrolérom. Celé dianie uzatvára skladba Time’s Up, patrične doimprovizovaná do temer desiatich minút. Na takéhoto headlinera trochu doplatili mojou nepozornosťou skvelé dievčatá kapely Gaia Mesiah, z ktorých som stihol len záverečný growling frontmanky Marky Rybin. Avšak na návštevnosti im to rozhodne neubralo, malý Slatina stage bol naprataný k prasknutiu. Dianie na hlavnom pódiu uzatvárajú Sofa Surfers z Rakúska, ktorých živá aj remixová produkcia je známa ako veľmi výživný trip hop. S trochou temnoty, netradičným nástrojovým obsadením (dve basgitary) a skvelým, mysteriózne pôsobiacim spevákom vytvárajú spolu s veľkoplošnou videoprojekciou príjemnú oddychovú náladu.

Deň tretí, posledný

Únava materiálu sa podpisuje aj na účastníkoch festivalu a tak navštevujeme s priateľmi Piešťanské kúpele a doprajeme si patričnú hygienu (teplé sprchy napájané solárnymi kolektormi Greenpeace známe z Pohody na Hodokvas bohužiaľ nedorazili) a teplú stravu v podobe čínskeho fast foodu v Tescu. Do areálu sa dostávam trochu neskôr než včera. Slatina stage hostí skvelých rómskych funkerov z Prahy, kapelku Gulo Čar. Títo páni (a skvelá dáma či slečna za mikrofónom) hostili po minulé mesiace aj Douga Wimbisha, tentokrát však spoľahli na vlastného basgitaristu, ktorý však so svojím skvelým zvukom (netradičná kombinácia Ampegovského SVTčka 8 x 12 a hlavy Gallien Krueger) stáva doslova motorom kapely. V klávesovom hniezde funkovalo všetko čo funkovať mohlo, Fender Rhodes podporený Kurzweilom a dvoma Korgami pre analógové farby. Gitara (halfstack Marshall, hlava zrejme JCM 800) a pulzujúce bicie (zasa tie žlté Sonory) privádzali publikum do varu. Odskakujem z tohoto varu na hlavné pódium, kde zastihnem pri skvelých sólach v prídavku mohutnú reggae kapelu z Británie, Macka B (Makabi). Na hudobníkoch vidieť že ich reggae baví a že mu dokážu dať nový rozmer. Hudobníci evidentne nie sú limitovaní žánrom, o čom ma presvedčí temer fusion sólo basgitaristu (opäť „bezhlavá" Steinberger mechanika) a temer funková klavinetová vyhrávka klávesistu (tiež sólo pre kultový zvuk Korgu M1). Zatiaľ čo trochu nešťastne zvolený Polemic nasleduje týchto skvelých rastafariánov (z môjho pohľadu im mohli radšej robiť predskokanov, ale podľa štatistiky sa práve tu zišlo najviac ľudí), odbieham sledovať dianie, ktoré mi doteraz ušlo. Ministry Megadance aréna je vybavená na póidu gramofónmi Technics a v zvukovke notebookmi Sony VAIO, mixpultom MIDAS Venice a visual DJingovým náradím od Pioneeru. Open Air pre techno scénu nechápem až do chvíle, keď príde na rad nočná laserová show, ktorá je naozaj dych berúcim zážitkom a nejeden osvetľovač živých vystúpení by bledol závisťou. Naviac je doprevádzaná slušným elektronickým mixovaným setom (samozrejme v rozmeroch techno scény). Návrat k živému dianiu v podaní Presidents of the U.S.A mi pripomenie, že dobrú hudbu nedefinuje žáner ale prístup hudobníkov a tvorivá invencia. Minimálna zostava „Prezidentov" elegantne spája rock’n’roll, punk a trebárs bluegrass do nápaditých pesničiek a ja sa bavím spolu s publikom, hoci ich produkcia je pre mňa úplnou novinkou. Trochu mi pripomínajú kreativitou Violent Femmes, aj keď z trochu iného uhla. Pii Jem & Matelko & Malevil je tandem kapiel alternatívneho charakteru, ktorí nemajú problém skĺbiť hudbu z „No Počkaj Zajac!" s punkom či iróniu s trip hopovým podmazom v skladbe Moja Mama. Korunu ich vystúpeniam dáva extrémne energický perkusionista, nie nepodobný tomu Hendrixovmu z Woodstocku. Nasledujúci The Last Days Of Jesus sa márne pokúšajú so svojou image nových romantikov rozšantiť publikum tak ako predchádzajúca kapela. Naviac ich zvuk je v porovnaní s ostatným dianím na Slatina pódiu doslova nočnou morou, celé to trochu pripomína garáž. Poohliadnem sa ešte po Hip Hop parku, kde predvádzajú svoje umenie okorenené poriadne čiernym humorom českí Supercroo a svoju púť končím v drumandbassovom stane, kde poľská, nesmierne príťažlivá DJka Push predvádza poriadne tvrdý jungle s množstvom filtrovaných a skreslených pasáží. Rožky tu vystrukje temná stránka festivalového diania, keď pred pracovníka Ares Security dopadá prázdny obal nápadne pripomínajúci obal zo striekačky a cestou k stanu ma mladý muž osloví „či by sa nenašiel nejaký pervitín". Odpovedám čo najzápornejšie poberám sa k stanom dohnať deficit spánku.

Suma summarum

Hoci organizačne ešte má festival Hodokvas čo doháňať, toho roku minimálne skladbou interpretov a počtom pódií dohnal Pohodu, pomaly sa šplhá na jej pomyselný rebrík aj s návštevnosťou. Pokiaľ sa podarí udržať nastúpený trend (po Iggym a Living Colour bude naozaj ťažké hľadať porovnateľných ťahúňov pre ďalší ročník) čoskoro môžu vyrásť vedľa seba dva rovnocenné festivaly. A že to nie je tak celkom konkurencia, svedčí aj vystúpenie Pii Jem & Matelko na Pohode, kde si pán Kaščák čoby organizátor Pohody odspieval svoj part a na basu nehral nikto iný ako jeden z organizátorov festivalu Hodokvas. Držím organizátorom palce do ďalšieho ročníka a teším sa opäť na rok na letnú atmosféru Piešťanského letiska.